ÚvodArchív aktualít › Hrebenda s dobrodincami, o dobrodincoch, oni s ním a o ňom

Hrebenda s dobrodincami, o dobrodincoch, oni s ním a o ňom

PliešovskýDovolím si povedať pár slov k jedinečnej osobnosti, k osobnosti, ktorá nás dnes spojila do jediného bodu vo vesmíre. Matej Hrebenda rečený Hačavský. Nebudem sa opierať o poznatky bio-bibliografické, ktoré si vnímaví záujemcovia môžu nájsť v mnohých dobre spracovaných encyklopédiách, odborných štúdiách literárnych historikov a múzejníkov a nakoniec i vo faksimilovanom vydaní vlastného životopisu. Poviem len, že Hrebendovi išlo v jeho čase o zachovanie a sprostredkovanie toho stále živého literárneho odkazu, ktorý je vo svojich hodnotách vždy dýchajúci či skôr produkujúci priam kyslík potrebný k životu národného organizmu, lebo jeho cieľavedomému snaženiu nesmieme zabudnúť pridať aj neodlučiteľný atribút národný. Z tohto pohľadu je až zarážajúce i dnes ponad neustále tečúcu rieku času sledovať ostrozrakú schopnosť nášho slepca, ktorým vlastne Hrebenda od malička bol, s ktorou dokázal do najmenších detailov rozpoznať úlohu literatúry pri raste pomyselne mladého národného organizmu v ťažkých časoch postupujúcej maďarizácie, poznajúc jej zraňujúce účinky citlivým hmatom takmer po celý svoj život. Je teda nesporné, že aj vďaka Matejovi Hrebendovi splnil Malý Hont i Gemer dôležitú úlohu pri konštituovaní slovenského národa. Na svojich knižných cestách však Matej nebol sám. K uskutočneniu jeho ciest s knihou a za knihou mu prispeli mnohí, ktorým tiež patrí zásluha na pomoci vytvoriť dnes už legendárnu postavu v slovenských dejinách knižnej literatúry. Matej Hrebenda bol dobrodincom, ale ako píše vo svojom životopise, počas života sa z mnohými dobrodincami stretol, ktorí zostali často anonymní, ale o niektorých máme predsa len akejsi zmienky. Vďaka ochotným ľuďom , ktorí mu radi knihy prečítali, mohla sa v tomto čase začať Hrebendova cesta ku knihe . Medzi neznámymi menami sa vyskytli jeho súčasníci: ochotnícky šíriteľ slovenských kníh a časopisov, básnik, evanjelický farár a ľudovýchovný pracovník Ján Vansa a dramatik, evanjelický kňaz Daniel Záboj Lauček, ktorý pôsobil ako kaplán u otca v Rimavskej Píle, s ktorým Hrebenda spájala láska ku knihe a k literárnej činnosti. Keďže bol Matej už ako dieťa odkázaný viac-menej sám na seba, pretože po smrti matky otec tri roky hľadal prácu, pomáhali mu ďalší krajania, ktorí mu poskytli prístrešie i prácu. Medzi prvými boli učitelia na školách v Píle, Hrlici, v Rimavskom Brezove a Záturčí: Michal Gróner, Ondrej Hlobéci, Gregor Paulíny a Samuel Púchor, u ktorých pracoval ako mendík. Spomínaný Ondrej Hlobéci mu nielenže poskytol prístrešie a prácu, ale neskôr po roku 1825 mu pomohol prepísať bezmála 200 ľudových piesní, ktoré zostali zachované v jeho zbierke Poklad srdca (Bröstlová, 1980). Už počas mendíčenia chodieval Hrebenda vinšovať s vlastnými veršami na rôzne príležitosti. Tie mu pomáhal odpisovať aj jeho otec a svoje prvotiny – meninové verše Hrebenda daroval v r. 1816 svojim prvým dobrodincom – Matejom, ako ich nazýva vo svojom životopise. Boli to najmä kazatelia pôsobiaci v blízkosti    Hrebendovho rodiska: evanjelický kazateľ v Tisovci Matej Šulek, piľanský kňaz Matej Honéci, kazateľ v Rim. Sobote a Likieri Matej Holko, kokavský kňaz Matej Haluška, Matej Daxner, ale aj učiteľ v Lehote nad Rimavicou Matej Švandtner. Ďalších štedrých mecenášov Hrebenda na svojich cestách osvety stretol v čase, keď sa v roku 1822 stavala cez Hačavu cesta a kvôli nej bola zatvorená tamojšia škola. Keďže na novú školu a kostol peniaze neboli, Hrebenda sa so svojim priateľom Ondrejom Havalom a neskôr s jeho bratom Pavlom „vydal na cestu dobrodincov hľadať“. (Hrebenda, 1976, s. 13). Podnikli spolu päť náročných ciest cez balockú dolinu, východné Slovensko, Miškovec, Sarvaš, Békešskú Čabu a späť domov. Výsledkom toho bola zbierka 300 zlatých od dobrodincov a v Hačave „pomocou tejto dobročinnosti kostolček i školu si zbudovali“ (Hrebenda, 1976, s. 15). Počas ciest, na ktorých veršoval a zhromažďoval knihy, spoznal sa v Liptovskom Mikuláši aj s Gašparom Fejérpataky-Belopotockým, ktorý ho „hneď ako známeho prijal“ (Hrebenda, 1976, s.17). Belopotocký zbieral a kupoval knihy a časopisy a následne ich potom rozširoval v severnej časti Slovenska, najmä na Orave a Liptove. Jeho distibútorská činnosť dosiahla obrovských rozmerov, takže nestačil šíriť osvetu sám, ale najímal si na to šikovných komisionárov. Oni šírili slovenské a české knihy všade tam, kde žili Slováci a výrazne tak prispel k vytvoreniu kultúrnej základne Slovákov v 40. rokoch 19. storočia. A práve v súvislosti s Belopockého komisionármi sa dostávame aj k Matejovi Hrebendovi, ktorý bol tiež jedným z nich. Spočiatku chodieval Hrebenda k Belopotockému sám a neskôr, keď už kvôli slepote veľa chodiť nemohol, Belopotocký mu ochotne knihy na predaj posielal. S ďalšími dobrodincami sa Hrebenda stretol v čase dospelosti už ako známy veršovník a zberateľ kníh. Medzi nimi sa vyskytli dnes už známe mená slovenských národných buditeľov. V roku 1834 sa zoznámil s Jánom Kollárom, ktorý ho o stretnutie požiadal listom sám. Vo svojom životopise naňho Hrebenda nezabudol a uvádza (Hrebenda, 1976, s. 21), že bol u neho „od nedele do štvrtka na hospode a na koste a okrem toho od neho Slávy dceru, prvý diel jeho Kázní, Čítanku a Spievanky som darom obdržal“. O želaní Kollára spoznať Hrebendu osobne neskôr píše aj Alexander Lombardini, vlastivedný pracovník a právnik v Slovenských pohľadoch z roku 1888, kde uvádza: „sám spevec Slávy dcery prial si ho osobne poznať, čo sa aj skutočne stalo, potom si spolu dopisovali“. Kollár mu do Slávy dcery napísal: „Ó, by mnozí vidoucí Slováci podobni byli tomuto slepému v lásce národu a ve známosti řeči mateřské“ (Zúbek, 1949, s. 30). Aj Ľudovít Štúr v mnohom pomáhal Hrebendovi a dnes je známe, že z Halle „tomu nášmu krokavskému hlásnikovi“ poslal jednu či dve zlatky (Šikula, 1980, s. 89) a podobne Svetozár Hurban Vajanský v Slovenských pohľadoch z roku 1905 spomína: „My sme pre neho urobili malú peňažnú zbierku a darovali sme mu výtisk Plodú“ (Vajanský, 1905 s. 585). Zásluhou Pavla Dobšinského bolo dokonca uverejnených 28 Hrebendových piesní v Matičnom sborníku v roku 1874 (Bröstlová, 1980).  Na cestách ku knihe Matejovi Hrebendovi v mnohom pomohli aj krajania-študenti. V čase, keď sa v roku 1838 vybral navštíviť po druhýkrát brata do Viedne, zastavil sa v Prešporku, kde ho „učenci reči česko-slovenskej čakali a s vrúcnosťou prijali ako priateľa najbližšieho“ – medzi inými aj Gašpar Dianiška, Hrebendov krajan z Tisovca (Hrebenda, 1976, s. 23). Počas návštevy Bratislavy ho dokonca pozvali „do hostinca Strelnica na pivo“, kde im Hrebenda zložil pieseň, ktorú študenti ochotne zapisovali. Krajan zo Zvolena menom Budič mu zas pomohol s odvozom počas návratu od brata vo Viedni. Cestoval s ním aj ďalší krajan Roštár, ktorý zaňho za cestu z Bystrice cez Brezno na Pílu dokonca „povozné zaplatil“ (Hrebenda, 1976, s. 27). Aby nemusel na cestách hľadať neustále obživu, získal od známych krajanov odporučenie. Pod odporučenie sa podpísal aj vtedajší superintendent Pavol Jozeffy, ktorý šíril osvetovú prácu ústnym tradovaním, ale napriek tomu dokázal ovplyvniť mnohých malohontských vzdelancov. Keď hovoríme o tých, ktorí Hrebendovi nezištne pomáhali na jeho knižných cestách, nesmieme obísť ani jeho rodinu, ktorá mu nespočetnekrát v núdzi pomohla v detstve: rodina v Turci, strýko v Kostolnom, brat vo Viedni, ktorý ho „na cestu dobre vypravil – okolo 35 zlatých v šajnoch a dva lajblíky i dvoje nohavíc“ mu dal (Hrebenda, 1976, s. 15). Patronát nad životom Mateja Hrebendu však po smrti prevzali aj ďalší, ktorí ochotne svoju vedeckú a literárnu prácu zasvätili práve jemu. Vďaka nim nezostávajú jeho knižné cesty zaprášené Matej Hrebenda zostáva „navždy prítomný“ na stránkach ich kníh. Je preto nepochybne zaujímavé pozrieť sa, aký morálny profil má legenda – Matej Hrebenda v ich dielach. Zvedavosť, vytrvalosť a lásku ku knihám vyzdvihuje už opis Hrebendu od Daniela Licharda, vydavateľa a slovenského novinára, ktorý o ňom ešte počas Hrebendovho života v roku 1852 napísal: „Matej Hrebenda je meno muža zo stavu roľníckeho, ktorý slepý, vyznačuje sa láskou ku knihám slovenským, ktorá podivenie vzbudzuje. Ak počuje o nejakej starej knihe, hneď ide do tej obce, v zime, v lete, pešky na cestu, aby poznal meno a obsah knihy a ak možno i zakúpil...“. Snáď najpresnejšie informácie o vlastnostiach Mateja Hrebendu sa dozvedáme z Hrebendovho životopisu, ktorý bol po jeho smrti poslaný Ľudovítovi Vansovi, Malohonťanovi, zberateľovi ľudových piesní, do Modry, kde v tom čase študoval. Rukopis životopisu bol písaný v roku 1860 a jeho pokračovanie v roku 1880, ktoré napísal Daniel Lauček, ako to uvádza Michal Kocák v štúdii Matej Hrebenda v Literárnom archíve a očami iných (1980). Hrebendov životopis uverejnený v roku 1914 v periodiku Muzeálnej slovenskej spoločnosti a jeho autorom bol Jozef Škultéty, rodák z neďalekého gemerského Potoka. Neskôr sa jeho životopisom zaoberali aj ďalší autori, ktorí považovali za potrebné zachovať a sprostredkovať širokej verejnosti význam Hrebendovej záslužnej práce. Preto jeho pôvodný životopis prepracovala Margita Ďurovčíková a uverejnila ho v Biografických štúdiách v roku 1978 a súčasne aj Ladislav Hagara, zostavovateľ tohto životopisu do tlačenej podoby, ktorý ho vydal vo vydavateľstve Osveta v roku 1976 a dopísal k nemu aj poznámky a doslov, kde o ňom hovorí s prídychom legendárnosti. Hoci sa Hrebenda vo vlastnom životopise necharakterizuje priamo, jeho morálne vlastnosti sa dajú vyčítať z jeho skutkov, ktoré tu opisuje. Na rozdiel od otca Samuela, ktorý „tú veľkú chybu mal, že v žiadnom povolaní nebol stály“ (Hrebenda, 1976, s. 7), Matej bol jeho pravým opakom. Po Hrebendovej smrti sa naňho nezabudlo, naopak, už vtedy bolo vo vtedajších periodikách  vydaných niekoľko článkov, ktorým jeho autori chceli vyjadriť najmä svoju úctu a vďaku, že ho poznali. Písali o ňom už aj jeho súčasníci. Ocenenia sa mu dostalo od Ľudovíta Štúra, Gašpara Fejérpatakyho Belopotockého, Jána Francisciho, Pavla Dobšinského, Jozefa Miloslava Hurbana či Svetozára Hurbana Vajanského. Hurban venoval svoju štúdiu Rozpomienky publikovanú v slovenských pohľadoch v roku 1886, kde sa môžeme dozvedieť o veľkom obdive tohto národného buditeľa voči postave Mateja Hrebendu: „ja som si nemohol odoprieť navštíviť v Hačave slepca národnieho Hrebendu...“ (Hurban, s. 261). Úctu a obdiv voči Hrebendovi vyjadril aj Svetozár Hurban-Vajanský, ktorý v článku Archiválne zlomky publikovanom v Slovenských pohľadoch v roku 1905 píše o národnom cítení a človečenstve Mateja Hrebendu, ktoré mnohých pohli k obdivovaniu. Spomeňme na tomto mieste aj Daniela Laučeka, ktorý Hrebendov životopis použil aj na napísanie nekrológu v roku 1880, ktorý uverejnil v Národných novinách a Petra Žulotýna, ktorý ho vo svojom článku v Domovom Kalendári z roku 1889 nazýva „prostonárodným básnikom slovenským“. V štúdii venovanej Hrebendovi môžeme nájsť mnoho zaujímavých informácií o Hrebendovom živote, z ktorých sa dozvedáme najmä o Matejových vlastnostiach: poriadkumilovnosti a čistote, ktorá vládla celým jeho príbytkom, o jeho zádumčivosti, v ktorej Hrebenda „často presedí aj celý deň“, výbornej pamäti a chuti k učeniu, láske k slovenčine a slovenským knihám, ktorú reprezentujú Hrebendove slová: „Nože priateľko, prečítajte si z nej kúsok na okoštovania“ (Žulotýn 1889). Napriek týmto mravne vysoko hodnotným osobnostným črtám bola až zarážajúca Hrebendova skromnosť: mnohí národovci si želali mať Hrebendovu podobizeň, on však svoju osobu nepovažoval za dôležitú a hodnú fotografovania. Ako je v príspevku uvedené, „museli tak urobiť fígľom: zriadili besedu, náš milý Matej sedel tam, v tom príde s fotografickým svojím strojom maliar-umelec Klemens, obráti pažravý okuliar na Hrebendu a – raz, dva, tri! Už bol Hrebenda odfotografovaný (Žulotýn, 1889). Na začiatku 20. storočia boli vydané ďalšie príspevky o Hrebendovi v periodickej tlači, ktorým sa bližšie venoval Michal Kocák (1980) pri príležitosti stého úmrtia Mateja Hrebendu. Spomenieme len ďalších bádateľov, ktorých Kocák uvádza a ktorí majú tiež zásluhu na zachovaní legendy Mateja Hrebendu: Štefan Krčméry, Terézia Vansová, B. Haluzický, J. Suchá, F. Houdek a iní. Mnoho článkov bolo publikovaných aj pri príležitosti 100. výročia úmrtia a 200. výročia narodenia Mateja Hrebendu v 11. ročníku, č. 2 (1980) a v 25. ročníku č. 3 periodika Obzor (1996). Veľkú časť svojej vedeckej práce venoval Matejovi Hrebendovi najmä jeho krajan, rodák z Hnúšte, univerzitný profesor, Štefan Pasiar (1913 – 1986), v ktorého článkoch  a monografiách patrí tomuto slepcovi významné miesto. Okrem vedeckej práce venovanej budovaniu knihovníctva na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a historických tém venoval veľkú časť svojej bádateľskej činnosti aj osvete a ľudovýchove. Z tejto záľuby vzišli články o Matejovi Hrebendovi publikované v periodiku Čitateľ pod názvom Matej Hrebenda (Pasiar, 1980) a v periodiku Obzor pod názvom Matej Hrebenda a jeho odkaz dnešku (Pasiar, 1980), ktoré napísal pri príležitosti 100-ého výročia Hrebendovho úmrtia. Ešte predtým však zahrnul stať o Hrebendovi aj do svojich monografických publikácií Dejiny slovenských ľudových knižníc (1957), Osveta na Slovensku (1964) a Dejiny knižníc na Slovensku (1977). Medzi poprednými predstaviteľmi dejín knižníc a knižnej kultúry našli v jeho publikáciách svoje miesto aj zberatelia kníh. Okrem zvučných mien Adama Františka Kollára, Jána Čaploviča s Príbeliec, Juraja Palkoviča, Pavla Jozefa Šafárika a Gašpara Belopotockého, nezabudol ani na Mateja Hrebendu. Pasiar charakterizuje Hrebendu ako „... prostého, nadaného človeka, samouka, ktorý už v mladom veku spoznal hodnotu knihy a dokázal dobre pochopiť spoločenské dianie, buditeľské snahy, slovenské národné pohyby v polovici 19. storočia“ (Pasiar, 1977, s. 117). Táto charakteristika však bezpochyby nevyratúva všetky osobnostné črty Mateja Hrebendu. O mnohých ďalších sa dočítame v Pasiarových dejinách knižníc na Slovensku nepriamo a  jeho opisov tak možno vyčítať ďalšie chvályhodné vlastnosti Mateja Hrebendu:

- vytrvalosť, pretože hoci mu v roku 1826 zhorela zbierka 58 kníh, nevzdal sa a zbieral staré knihy ďalej, - obľúbenosť a vážnosť, čo dokumentuje skutočnosť, ktorú uvádza Pasiar (1977. S. 118), že „keď v roku 1838 Hrebenda prišiel do Bratislavy, mládež mu pripravila nádherné ovácie. Recitoval jej svoje verše a nabádal ju k láske ku knihám a k práci, ktorú sám koná“. To, že sa Hrebenda snažil „čo najrýchlejšie obslúžiť svojich zákazníkov, na čo využíval známych furmanov, aby mu z Mikuláša odviezli knižnú objednávku“ (Pasiar, 1977, s. 118) vypovedá čo-to o Hrebendovej organizácii práce. Dnes tomu hovoríme logistická stratégia.

- skromnosť, ochota podeliť sa, Pasiar (1977, s. 118-119) píše v nasledovných  riadkoch: „Malohontskej knižnici daroval 5 kníh a medzi nimi Kollárovu Slávy dceru. Poslal 50 kníh študentom v Prešove a rozhodol sa tiež cennú knižnú zbierku odovzdať revúckemu gymnáziu a vedno s ňou aj svoje úspory niečo vyše 200 zlatých.“ Životu Mateja Hrebendu neboli venované len odborné publikácie a štúdie, ale jeho osoba sa stala inšpiráciou pre slovenských spisovateľov, v románoch ktorých sa stal hlavným hrdinom. Spomeňme v tejto súvislosti Ľuda Zúbka (1907-1969), slovenského prozaika, ktorý do svojich historických próz neváhal k dr. Martinovi Jeseniovi, k Majstrovi Pavlovi z Levoče, či Ľudovítovi Štúrovi zahrnúť aj Mateja Hrebendu. Jeho román V službách Mateja Hrebendu bol vydaný v roku 1949. Tu je zachytená Hrebendova obdivuhodná schopnosť morálneho vplyvu na mládež prostredníctvom knihy cez postavu chlapca Samka, ktorý Hrebendovi predčítaval. Hrebendova múdrosť, uvedomovanie si potreby vzdelania  a štedrosť je v tomto románe načrtnutá v doslove, kde autor opisuje Matejove pocity po zatvorení slovenských gymnázií a Matice slovenskej: „Bolo mu, ako by mu zo živého tela srdce vytrhli“ (Zúbek, 1949, s. 156). Podobne aj prozaik a básnik Vincent Šikula (1936 – 2001) do svojej literárnej tvorby zahrnul aj Hrebendu vo svojom historickom románe Matej (1983), vydanom vo vydavateľstve Tatran a publikovanom v periodiku Obzor Gemera (1980). Podobne ako iný, dáva Šikula Hrebendovi tajomný legendárny charakter, ktorý sa mu dokonca nezdá byť dostačujúcim uznaním pre slávneho kolportéra. Doslova píše: „Je Hrebenda ozaj iba legenda? Prečo ho potom spomínajú aj tí najváženejší a najvýznamnejší? Ak si zaslúžil pozornosť všetkých tých, čo boli okolo Jána Kollára a Ľudovíta Štúra, no zjavoval sa, hoc´ len okrajovo, aj v spomienkach iných spisovateľov, nemôže to byť náhoda!“ (Šikula, 1980, s. 89). Šikula obdivoval Hrebendovu húževnatosť a mal pocit, že „koľkokrát ho ľutujeme a zabúdame ho obdivovať“. Zaujímavé však nie sú len priame či nepriame opisy mravnej základne Mateja Hrebendu. Jeho legendu dotvárajú aj metaforické opisy jeho profesie. Tak býva napríklad nazývaný „pešiakom myšlienok“ (Sarvaš, 1980, s. 68), „tatranským Homérom“ (Lichard, 1852), „symbolom slovenskej sily a slovenského zdravia“ (Šikula, 1980, s. 90), „priateľom všetkých dobrých ľudí“ Bröstlová, 1980), „otcom všetkých bibliotekárov“ – „kníhkupcom zázračným“ (Kovačka, 1996, s. 99), „básnikom prírody“ (Žulotýn, 1889), „slepcom národným“ (Hurban, 1886). V románe V službách Mateja Hrebendu stojí voči Hrebendovej láske ku knihe otázka na zamyslenie: „Aký zvláštny bol Hrebendov svet! Kto pochopí a ocení takúto lásku? Odpoveďou zostávajú bezpochyby mená všetkých tých, ktorí sa snažia legendu toho malohontského „pešiaka myšlienok“ prostredníctvom svojich bádateľských prác zachovať.

Prezentácia PDF

Martin Pliešovský

Na začiatok stránky Tlač stránky