Digitalizácia v html
Život panny Márie-vo videniach
blahoslavenej
Anny Kataríny Emmerichovej
ex LIBRIS
UNIVGRZITNA
KNIŽNICA BRATISLAVA
Život Panny Márie
vo videniach blahoslavenej
Anny Kataríny Emmerichovej
DUCHOVNÁ STUDNICA
Život Panny Márie
vo videniach blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej
Zostavil Clemens Brentano Upravila Paola Giovettiová
Preložila
Jana Sarňákovd
Dobrá kniha Trnava 2005
© Edizioni San Paolo, Cinisello Balsamo 2004 Translation ©Jana Sarňáková, 2005
Univerzitná knižnica v Bratislave
800289154*
ISBN 80-7141-486-7
Úvod
Dá sa povedať, že táto kniha je písaná štyrmi rukami. Ide v nej o videnia stigmatizovanej nemeckej mníšky blahoslavenej Anny Kataríny Emmerichovej (1774 - 1824), ktoré zapísal a usporiadal veľký romantický básnik Clemens Brentano (1778 - 1842).
Brentano strávil takmer šesť rokov pri lôžku Anny Kataríny, pozorne počúval jej slová a starostlivo ich zapisoval. Po jej smrti zoradil množstvo napísaného materiálu do šiestich zväzkov1:
- Horké umučenie nášho Pána Ježiša Krista,
- Život Panny Márie,
- Prvý rok Ježišovho vyučovania,
- Druhý rok Ježišovho vyučovania,
- Tretí rok Ježišovho vyučovania,
- Tajomstvá Starého a Nového zákona.
Každá kniha má viac ako 400 strán, spolu je to teda asi 2500 strán.
Kniha Život Panny Márie mala veľký úspech. Krátko po jej uverejnení v nemčine bola preložená do francúzštiny. Významnou mierou ovplyvnila šírenie mariánskej úcty v Európe.
Z vydavateľských dôvodov a v snahe ponúknuť čitateľom ľahko čitateľný text sme zostavili výber častí Brentanovho textu. Prv, než sa začítate do Života Panny Márie, je vhodné oboznámiť vás so životmi oboch autorov, mníšky a básnika.2
Anna Katarína Emmerichová a Clemens Brentano
Anna Katarína Emmerichová sa narodila 8. septembra 1774 vo vestfálskej dedinke Coesfeld, v Múnsterskej die-
6
2ivot Panny Márie
céze. Bola piatou z deviatich detí manželov Bernharda Emmericha a Anny Hillersovej, ktorí pracovali ako roľníci na gazdovstve svojich príbuzných. Práca na poli bola namáhavá, ale vďaka nej dokázali rodičia zarobiť na živobytie. Boli chudobní, ale netreli núdzu. Aj ich dom patril príbuzným a Emmerichovci obývali len jeho polovicu. V druhej časti bývali podnájomníci. Rodičia vychovávali deti prísne a v náboženskom duchu, ako bolo v tých časoch zvykom. Korene duchovného života a hlbokej ľudskosti Anny Kataríny Emmerichovej možno nájsť v zbožnom rodinnom prostredí.
Keďže bola najstaršou dcérou, musela si už od mala privykať na práce v dome a na poli. Bola slabučká a celý život sa s ňou ťahala krivica, ktorá sa u nej objavila v detstve. Napriek chatrnému zdraviu ju v práci nik nešetril, už aj preto, lebo bola veľmi šikovná a pre matku bola vítanou pomocou. Do školy chodila len štyri mesiace v roku, čo bola veľká škoda, lebo učiteľ viackrát zdôraznil rodičom, že ich dcéra je inteligentná a mala by v štúdiu pokračovať.
Anna Katarína začala žiť veľmi zavčasu intenzívnym duchovným životom. Veľa sa modlila, uvažovala o Ježišovom utrpení a bola šťastná, keď mohla ísť do kostola a zúčastňovať sa pobožností. Veľmi skoro začala mať videnia, v ktorých sa jej zjavoval jej anjel strážny, Madona s Ježiškom a svätí. Myslela si, že to, čo vidí, je normálne a že všetci vidia to, čo vidí ona. Len postupne si uvedomovala, že je výnimkou. Boh ju obdaril mimoriadnou intuíciou. Inštinktívne rozoznávala liečivé byliny na poli a potom ich presádzala do svojej záhradky. Vedela odlíšiť posvätné predmety od svetských. Táto schopnosť jej ostala po celý život.
Návšteva na mieste,kde sa Anna Katarína Emmerichová narodila a žila, zanechá v človeku nezmazateľný dojem.
Úvod
7
Jej rodný dom je dnes zreštaurovaný a prístupný verejnosti. Je to typický roľnícky dom so širokou zvažujúcou sa strechou. Je v ňom jedna veľká izba, v ktorej niekedy bývali aj zvieratá, ovce a kravy, oddelené prepážkou. V strede je ohnisko, pri ktorom sa domáci zohrievali a varili. V tých časoch tu nemali rúru na odvádzanie dymu, takže ešte aj dnes si možno v tejto miestnosti všimnúť stopy, ktoré zanechal dym z ohniska.
Okrem tejto miestnosti mali ešte jednu izbu - tá patrila rodičom. Je to maličká izbička so skromnou posteľou. Tu sa manželom Emmerichovcom narodilo deväť detí. Deti spávali na slame na pôjde nad miestom, ktoré bolo vyhradené pre zvieratá. Ďalšiu malú izbičku pristavil otec Anny Kataríny, aby v nej mohla nerušene šiť.
Básnik Clemens Brentano vo svojom denníku opisuje svoju prvú návštevu v rodnom dome Anny Kataríny Emmerichovej takto: „Bol som v týchto dňoch navštíviť Emmerichovej rodný dom. Chcel som vidieť miesto, kde sa narodila a vyrastala. Našiel som rozpadávajúcu sa chatrč s hlinenými stenami. Zem pokrývala slama. Tu, na tomto biednom a tmavom mieste, sa narodila a rástla tá jemná, čistá, jednoduchá, žiarivá, duchovná žena. Tu sa rodili jej myšlienky, jej slová a dobré skutky. Do mysle sa mi tlačil obraz betlehemskej maštale..."
Ako dvanásťročná pristúpila Anna Katarína k prvému svätému prijímaniu a v tom istom roku ju poslali pracovať k príbuzným Emmerichovcov, ktorí žili na veľkom statku neďaleko rodičovského domu Anny Kataríny. Tu zostala tri roky. Zapájala sa do všetkých prác v dome, na poli i v maštali. Potom sa dva roky učila remeslu u jednej krajčírky.
Medzičasom sa začalo črtať jej rehoľné povolanie. Jej najväčším prianím bolo vstúpiť do kláštora, ale na splnenie tohto priania musela dlho čakať, pretože nemala
TJ
8
Život Panny Márie
veno. Pracovala teda ako krajčírka, najprv tri roky v kraj-čírstve, potom samostatne vo svojom dome.
Keď mala dvadsaťosem rokov, podarilo sa jej vďaka pomoci istej priateľky a jej rodiny splniť svoj sen stať sa rehoľníčkou u augustiniánok v Diilmene, v malej obci neďaleko Coesfeldu. Tam zostala deväť rokov, ktoré boli veľmi ťažké, ale napriek tomu ich označila za najšťastnejšie vo svojom živote.
V kláštore začala žiť mimoriadny mystický život. Jednej noci, keď sa modlila, zjavil sa jej Ježiš a ponúkol jej dve koruny, jednu z ruží a druhú z tŕňov. Vybrala si tŕňovú korunu a Ježiš jej ju položil na hlavu. Na hlave sa jej hneď objavili prvé stigmy. Po ďalších Ježišových zjaveniach sa jej následne vytvorili rany na rukách, nohách a na boku. Časté bdenie, postenie sa, ťažká práca, ktorú vykonávala už od detstva, a utrpenie spôsobované stigmami neustále zhoršovali jej zdravotný stav.
Napoleonovským nariadením boli všetky rehoľné rády rozpustené, a tak musel aj kláštor augustiniánok zavrieť svoje brány. Anna Katarína musela podobne ako jej spo-lusestry odísť. Istý čas opatrovala starého francúzskeho kňaza, ktorý bol dlhé roky jej duchovným otcom. Keď sa však jej zdravie zhoršilo natoľko, že ostala pripútaná na lôžko, ujala sa jej jedna rodina. Žila v chudobnej izbietke, kde sa o ňu starala mrzutá a náladová sestra.
Táto biedna miestnosť, v ktorej Anna Katarína Emmerichová prežila posledné roky svojho života a v ktorej vyrozprávala svoje videnia Brentanovi, bola zrekonštruovaná v Dúlmene, v malom múzeu, ktoré je jej venované. Nemá viac ako dvakrát tri metre, celá je obložená drevom a je v nej skromné dobové zariadenie. Posteľ vizionárky je z tŕstia. V múzeu sú aj krajčírske práce Anny Kataríny. Neúnavne šila oblečenie a čiapočky pre chudobné deti. Sú tam tiež jej mníšske habity, riad, jej
Úvod
9
i Brentanove podobizne, ktoré namaľovali ich súčasníci.
Mystická fenomenológia Anny Kataríny medzitým vzrastala a bolo čoraz ťažšie ju utajiť. Stigmy, ktoré sa pravidelne otvárali a krvácali, skúmal doktor Franz Wesener, spočiatku skeptický lekár, neskôr oddaný priateľ vizio-nárky. Viedol presný a pozoruhodný denník života Anny Kataríny. Jej rany následne vyšetrovali aj cirkevná a štátna komisia. Štátna komisia sa zaoberala jej stigmami a pôstom celé týždne, pričom používala dosť brutálne, ale účinné metódy, no neprišli na stopu žiadneho podvodu. Stigmatizovaná mníška naozaj neprijímala od istého času žiadnu potravu. Pri živote ju celé roky držalo pár kvapiek vody alebo ovocnej šťavy a svätá Hostia, ktorú jej prinášali každodenne. Svetlo do tejto veci vnáša doktor Wesener vo svojom denníku:
„Pokiaľ ide o stravu, povedali mi, že neje nič. Mohol som konštatovať, že za dvadsaťštyri hodín sa dva razy napila čistej vody a podvečer zjedla štvrtinku vareného jablka, pričom povypľúvala všetku vlákninu. Potom prestala jesť aj jablká a tri roky žila len z vody. Všetky moje snahy odhaliť podvod stroskotali. Nikto tomu nemusí veriť, ale ja pred všemohúcim Bohom potvrdzujem, že tomu verím a že som čestný človek, ktorý miluje a hľadá pravdu."’
Chýr o stigmatizovanej vizionárke sa medzitým šíril a prichádzalo ju navštíviť mnoho ľudí. Medzi nimi bol aj básnik Clemens Brentano, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov nemeckého romantizmu, ktorý mal na pleciach štyridsiatku a za sebou dve manželstvá. V prvom manželstve ovdovel a druhé sa skončilo rozlukou. Plánoval sa zdržať zopár dní. Pozval ho sem mladší brat Christian, ktorý dobre poznal Emmerichovú. Jej osobnosť básnika natoľko uchvátila, že sa usadil v Dülmene a zostal tam až do jej smrti. Toto stretnutie určite zariadila Prozreteľnosť a život básnika celkom zmenilo.
10
2ivot Panny Márie
Takmer šesť rokov zaznamenával Clemens Brentano deň čo deň to, čo mu rozprávala stigmatizovaná mníška. Zapísal celkovo sedemnásťtisíc strán, časť z nich ešte čaká na vydanie. Na týchto stranách sú doplnené evanjeliá a opisujú sa podrobnosti zo života Ježiša, Panny Márie a udalosti Starého a Nového zákona.
V liste z 24. septembra 1818, adresovanom poetke Luise Henselovej, opisuje Brentano svoje prvé stretnutie s Annou Katarínou Emmerichovou:
,Vo štvrtok 24. septembra som o pol jedenástej prišiel do Dülmenu. Je to prosté vidiecke mestečko plné dobrých ľudí, ktorí obrábajú polia. Tu žije najvzácnejší poklad, jednoduchá, srdečná, duchovná roľnícka dcéra, ktorej telo Ježiš poznačil svojimi ranami. Jej lekár, dobrý a duchovný človek s láskavou manželkou a milými deťmi, ma srdečne privítal ako Christianovho brata. Christiana majú všetci veľmi radi... Lekár ma priviedol ku Emmerichovej, ktorú vopred pripravil na moju návštevu. Prešli sme cez humno, v ktorom spracúvajú ľan, potom sme vyšli po schodíkoch a cez malú kuchyňu sme vošli do neveľkej nabielo natretej izby. Tu ležala tá drahá duša, mala tú najláskavejšiu, najdobrosrdečnejšiu, najúprimnejšiu, najčistejšiu, najživšiu tvár, akú si viete predstaviť, s čiernymi, oddanými, hlbokými očami plnými života a ohňa. Radostne mi podala poranené ruky a rýchlo a srdečne sa mi prihovorila: Vitajte! Pozrite, pozrite len, ako sa podobá na svojho brata, spoznala by som ho medzi tisíckami ľudí!"
V liste, ktorý Brentano napísal svojmu bratovi Christianovi, nájdeme ešte jednu zmienku o jeho prvom stretnutí s Emmerichovou:
„Sestra Anny Kataríny ma voviedla do malej rožnej miestnosti, v ktorej bývala a do ktorej sa vchádza z kuchyne. Srdečne ma pozdravila. Jej čistá a nevinná tvár
Úvod
11
ma dojali, rovnako ako jej jednoduché slová bez akejkoľvek stopy napätia a výstrednosti. To, čo hovorí, sa nijako nepodobá kázni, ale jej reč je inšpirovaná vľúdnosťou. Každé jej slovo je krátke, jednoduché, prirodzené, plné lásky, hĺbky, života. Hneď som sa cítil ako doma."
Brentana stretnutie s mníškou hlboko zasiahlo. Už aj preto, že ho hneď spoznala - naozaj ho videla vo svojich videniach. Keď ho po prvý raz voviedli do jej izby, slávnostne ho uvítala a srdečne mu podala stigmatizovanú ruku, ale nepovedala mu nič. Čoskoro sa však medzi nimi vytvoril vzťah plný dôvery a viery a vtedy mu vyjavila, že hneď spoznala, že on je človek vyvolený Bohom, aby zapísal to, čo už od svojho detstva vídala vnútorným zrakom, na čo sa do tejto chvíle, žiaľ, nechcel podujať nikto z jej priateľov a známych. Dokonca ani farár a iní kňazi, ktorí ju navštevovali. Vo svojich videniach naozaj videla tmavého muža, ako sedí pri jej lôžku a píše. Clemens Brantano mal taliansky pôvod a opis sa naňho perfektne hodil. Anna Katarína mu povedala, že je presvedčená o tom, že ak sa dožila tejto chvíle, je to preto, že čakala práve na neho. Tieto slová utvrdili Brentana v rozhodnutí dať svoju ruku a svoj um do služieb Emmerichovej. To považoval za svoje poslanie - dať na papier to, čo hovorí stigmatizovaná mníška.
A tak tento básnik romantizmu, bohatý a známy človek obletovaný ženami, navyknutý na literárny úspech a na spoločenský prepych veľkomesta Berlín, zabudol na všetko a celé roky žil samotárskym životom v malej dedinke, len aby mu neušlo ani jediné slovo vizionárky.
„Cítim, že tu som doma a tuším, že nemôžem opustiť toto úžasné stvorenie prv, než umrie. Toto je moja životná úloha: Boh vyslyšal moju prosbu, aby mi ukázal úlohu, ktorá je na jeho česť a zároveň zodpovedá mojim možnostiam i mojim silám. Chcem urobiť všetko pre to,
12
Život Panny Márie
aby som uchránil a zachoval poklad milostí, ktorý som tu našiel." Toto napísal Brentano krátko potom, čo spoznal Annu Katarínu Emmerichovú.
Brentano bol roky vzdialený od Boha, ale nikdy ho neprestal hľadať. Vďaka Anne Kataríne začal znovu veriť.
Vo svojom denníku Brentano zaznamenal: „Vo svojich videniach videla toho, kto píše, vždy oblečeného ako pútnika, ktorý putuje do vlasti. V súlade so svojím duševným stavom dosahuje požehnanie, pomoc a záchranu, alebo sa stretá s prekážkami, nepriateľstvom, chybami, nebezpečenstvom, dokonca aj s väzením."
Spolupráca medzi nimi prebiehala nasledovne: v noci Anna Katarína duchovne „cestovala" a dostala sa do Svätej zeme, kde bola pri evanjeliových udalostiach, akoby sa práve vtedy odohrávali pred jej očami. Ráno potom Brentanovi všetko opísala a on zapísal každé slovo a vhodnými otázkami sa snažil pomôcť jej spomenúť si na každý detail. Doma potom dal tomu, čo mu mníška vyrozprávala v plattdeutsch, miestnom nárečí, náležitú formu. Večer sa k nej vracal a čítal jej spracovaný text, aby ho upravil a dosiahol jej schválenie.
Luise Henselová, veľká priateľka Clemensa Brentana, ktorá sa jeho prostredníctvom stala priateľkou a dôverníčkou Anny Kataríny, napísala vo svojich Spomienkach (Ricordi):
„Clemens Brentano k nej šiel zvyčajne ráno medzi deviatou a desiatou a zapisoval, čo mu hovorila. Niekedy som tam bola s nimi a šila som. Doma potom presnejšie prepisoval jej slová a večer sa vracal prečítať jej text, ktorý ona občas opravila. Raz veľmi oponovala a namietala a povedala, že napísal všetko ináč, než to povedala ona, ale už si nepamätám kvôli čomu. Volala: ,Nie! Nie! Tak som to nepovedala!’ a pohrozila, že už mu nič nepovie, ak to nezmení. Musel všetko vyškrtnúť."4
Úvod
13
Tento úryvok je veľmi výrečný, keďže nám presne hovorí, ako pracovali Brentano a Anna Katarína, a poskytuje nám cenné údaje o obsahu. Mníška sa nedala obmäkčiť, záležalo jej na presnosti toho, čo hovorila, a ak bol text v rozpore s jej verziou, požadovala jeho vyškrtnutie alebo zmenu. A keďže texty, ktoré dal Brentano do tlače, sa zhodujú s dülmenskými rukopismi, ktoré uchováva vo Frankfurte nadácia Freie Deutsche Hochstift, sídliaca v Goetheho dome, nemali by sme mať pochybnosti o autentickom autorstve videní a o úlohách mníšky a Bren-tana. Ona rozprávala to, čo videla vo svojich videniach, on dal jej slovám správnu, čitateľnú, literárne primeranú formu.
Medzi vedcami prebieha výmena názorov o pôvode obsahu spisov, ktoré zozbieral Brentano - koľko v nich pochádza priamo od vizionárky a koľko z nich vyšlo z básnikovho pera? Podaktorí tvrdia, že Anna Katarína Emmerichová, ktorej sa priznali hrdinské čnosti, by už bola kanonizovaná, keby sa Brentano nepodujal prepísať jej videnia. Tým, že do celej záležitosti zasiahol, nedá sa s presnosťou určiť, čo pochádza on od neho a čo od nej.
Preto, aby proces kanonizácie pokročil, boli tieto spisy vynechané z protokolov kanonizačného procesu s odôvodnením, že ich autorkou nie je ona, ale básnik. Je však otázne, či je takýto postup spravodlivý.
Thomas Wegener, najdôležitejší životopisec Anny Kataríny5, píše:
„Boh opakovane zjavoval svojej služobnici, že poznanie svätých právd nebolo určené len jej, ale malo slúžiť na povzbudenie veriacich, malo byť znamením toho, že On neustále žije so svojou Cirkvou a je stále prítomný. Preto sa Anna Katarína vždy snažila sprostredkovať svoje videnia, ale až do veku štyridsaťštyri rokov nenašla nikoho, komu by s dôverou vyrozprávala to, čo jej bolo umožne-
14
2ivot Panny Márie
né vidieť. Často prosila svojho spovedníka a ďalších kňazov, aby ju vypočuli, ale nikto si nedal tú námahu, aby podrobne napísal to, čo hovorila a aby bližšie analyzoval hodnotu a hodnovernosť jej videní."
Wegener, dobrý priateľ Emmerichovej, ju cituje:
„Mnohé úžasné informácie, ktoré som dostala z Božej milosti, mi neboli dané len pre moje poučenie, pretože som mnohé nedokázala pochopiť, ale na to, aby som ich odovzdala iným. Dokonca mi to bolo často prikázané."
Ako sme spomínali, Anna Katarína hneď spoznala v Brentanovi človeka, ktorý mal zapísať jej videnia. S tým súhlasili aj ich súčasníci - mnohí aj vysokopostavení priatelia Anny Kataríny dovolili, aby Brentano strávil pri nej roky. Medzi nich patril münsterský biskup, do ktorého právomoci patril Dúlmene, i duchovný otec Overberg, ktorí ubezpečovali básnika, že je vítaný a jeho úloha je v súlade s Cirkvou. Aj teológ Johann Michael Sailer, radca mníšky a neskôr regensburský biskup, ju povzbudzoval v tom, aby svoje videnia verne vyrozprávala básnikovi.
Treba však mať na pamäti, že Emmerichová mala svoje videnia už oveľa skôr, než spoznala básnika, vlastne už od detstva. Svedčí o tom aj denník doktora FranzaWesenera, kde sa môžeme dočítať, že v roku 1813, čiže päť rokov pred príchodom Brentana, poznala podrobnosti zo života Ježiša a jeho matky, akoby ich videla na vlastné oči. A keďže doktor bol priateľom a privilegovaným spoločníkom Anny Kataríny a často spolu debatovali o náboženských témach, sťažoval sa jej, že v evanjeliách je málo informácií o prvých rokoch Ježišovho života. Ona mu povedala, že ona, práve naopak, o tom vie veľa.
„Vravela mi, že tieto udalosti pozná podrobne, akoby všetko videla vlastnými očami. Presne poznala aj život Ježišovej matky. Dokonca sa čudovala tomu, že má stále pred očami tieto udalosti a že sú také živé, hoci o nich
Úvod
15
nikdy nečítala. A sľúbila mi vyrozprávať mi ich jednu po druhej."6
To sa aj stalo. Wesener jej slová zapísal do svojho denníka a tieto texty sa presne zhodujú s tým, čo neskôr napísal Brentano.
Ten, kto mal možnosť nahliadnuť do Brentanových textov, ktoré schválila mníška a potom ich porovnal s tými, ktoré boli publikované po jej smrti, musel konštatovať úplnú zhodu. Tak možno dospieť k spontánnemu záveru, že básnik dal iba primeranú formu tomu, čo mu vizionárka rozprávala. Nemožno zabudnúť na slová jedného z najvýznamnejších vedcov, ktorí sa zaoberali týmto prípadom, profesora Arnolda Guilleta. On vo svojom komentári ku knihe o Ježišovom umučení a smrti píše:
„Keby ste boli na Božom mieste, koho by ste poverili zapísaním videní Emmerichovej?"7
Nedá sa poprieť, že bez Brentana, ktorý trpezlivo zapisoval a potom usporiadal videnia, by sa všetko stratilo a na Annu Katarínu by si dnes už nikto nespomenul.
Nedá sa pochybovať o tom, že Brentano bol oddaný tomu, čo považoval za svoje životné poslanie, a o úcte, ktorú prechovával voči stigmatizovanej mníške. „Mnoho nocí som preplakal a prosil Boha, aby mi opäť dal niečo, čoho by som sa mohol zachytiť. A potom som za mimoriadnych okolností spoznal Emmerichovú," napísal, keď sa skončilo jeho mystické dobrodružstvo.
y Biografickom profile, ktorý tvoril úvod k prvej uverejnenej knihe Horké umučenie nášho Pána Ježiša Krista, takto zhrnul svoju skúsenosť s Annou Katarínou:
„Ten, kto píše tieto stránky, ju navštívil po prvýkrát v septembri 1818 a bol srdečne prijatý. Každý deň mu dovolila stráviť niekoľko hodín pri nej a s dojímavou úprimnosťou mu tak, ako nikto iný, až detsky dôverovala. Istotne si uvedomovala, že mu poskytuje duchovnú
16
Život Panny Márie
almužnu, keď mu otvorene porozprávala o tom, čo prežila, o svojich radostiach a bolestiach, od detstva až po súčasnosť. Bola prívetivá, vo svojej pokore sa nedala rušiť obavami, že by v ňom mohla vyvolať prehnaný úžas. S pokojným spolucítením mu ponúkla svoje vnútro tak ako blažený pustovník, ktorý ponúka každé ráno plody a kvety zo svojej záhrady (čo potom v noci znovu vyrastú) biednemu pocestnému, ktorý zablúdil v púšti a prišiel k jeho chatrči, aby sa posilnil. Pisateľ zapisoval každý deň všetko, čo si na nej všimol, alebo čo mu rozprávala o svojom vnútornom i vonkajšom živote. Všetko v jej živote malo prekvapujúco veľkú hĺbku a ona to podávala s detskou jednoduchosťou. Pisateľ tam zostal až do januára a vrátil sa v máji 1819. Potom s krátkymi prestávkami pokračoval vo svojej práci až do jej smrti."8
Anna Katarína o svojom vzťahu s Clemensom Bren-tanom povedala:
,Veľmi skoro mi povedal, aby som mu vyrozprávala všetko, hoci svet by ma pokladal za bláznivú. Nikto ma totiž nechcel vypočuť a ku presvätým veciam, ktoré som videla a zažívala, sa ľudia stavali tak sarkasticky, že z obavy, aby ich nepoškvrnili, som ich ukrývala vo svojom vnútri. V nasledujúcom období som často vídala v diaľke obraz muža, ktorého som nepoznala, ako prichádza ku mne a pri mne píše. Tohoto muža som spoznala v pútnikovi."5’
Ako sme už spomenuli, Anna Katarína nazývala Brentana „pútnik" (der Pilger).
Posledné obdobie života mníšky bolo poznamenané nepretržitým utrpením, ktoré jej spôsobovali stigmy a zhoršujúci sa zdravotný stav. Telo spelo k zániku, ale duchovná aktivita nie. Jej videnia pokračovali, vždy bola pripravená pomôcť blížnemu, naďalej šila pre chudobné deti. Doktor Franz Wesener, ošetrujúci lekár a priateľ
Prihlásenie
Vyhľadávanie
ANKETA
