Milo...na klube s Milom Janáčom

Milo Janáč mi utkvel v pamäti ako výborný básnik, ktorého som kedysi spoznala v Spišskom literárnom klube. Keď doň prestal chodiť, dlhé roky sme sa nevideli. Nikdy ma však neprestalo zaujímať, či už vydal nejakú knižku, až sa mi nedávno dostal do rúk jeho čerstvý knižný debut príznačne nazvaný Milo nemilo. Srší z neho jeho nezameniteľný zmysel pre humor, o čom, čítajúc ukážky z knihy, presvedčil v utorok, 18. septembra aj klubové publikum. Náš prvý poprázdninový literárny klub v zasadačke SKN sme s ním potiahli takmer do piatej. 

43-ročný autor dnes riadi kultúru vo svojej rodnej Gelnici. Takže hlavne milo... hoci možno aj o nemilých veciach, sme sa zhovárali s Milom celkom prirodzene i veselo. Ako to býva – o práci, tvorbe i živote. O tepe pulzujúcom práve v krčmovom prostredí vie toho naozaj dosť. A práve krčma je dejiskom, kde sa premelú všetci a všetko. Sériu krátkych príbehov uverejňoval autor najprv na internete, neskôr prišiel nápad vydať ich knižne. Sen mať raz vlastnú knihu nepoprel, takže nebol dôvod čakať. A žiadne básne, ako som si Mila pamätala - ale premiéra v próze. A podľa predaja a záujmu, zdá sa, vydarená a úspešná. 

Milo Janáč sa niekoľko rokov živil ako novinár, bol redaktorom Pravdy aj Prešovského denníka. Popri tom samozrejme písal a zbieral aj svoje príbehy. Ako si nažil... o veselých aj smutných veciach. A prečo krčma? „Vyrastal som v nej odmala, pretože krčmár bol môj pradedo, neskôr dedo a po ňom babka“, prezradil o svojom detstve. Farbisté historky z tohto prostredia pobavia a ako tvrdí autor, nie sú nostalgiou za tým, čo bolo, skôr spomienkami na prežité. Hosťa sme, ako sa patrí, vyspovedali a on zas úprimne skonštatoval, že rád medzi nás prišiel. Živo ho zaujímalo Braillove písmo, načítavanie kníh či časopisy pre nevidiacich. Či sa raz pustí aj do vydania zbierky básní, ktorými kedysi začínal, zatiaľ nevie, no dodal, že poéziu má veľmi rád a stále ju rád číta. Momentálne však básne nepíše.

Ani autorská časť klubu nezaostávala. Svoju tvorbu na ňom predstavili traja naši zrakovo hendikepovaní autori – Klára Mirgová, Ľudovít Varhánik a Peter Haško. Klára nás potešila aj tým, že sa do klubu po dlhšej odmlke vrátila. Prekvapila dvomi básňami, ktoré kvalitatívne oproti predošlým naozaj vycibrila. Verše sa je podarilo zhutniť a zbaviť zbytočných slov, viac narábať metaforou. Preto zazneli pochvalné slová aj z úst básnika Jána Petríka. Príjemným vkladom bol aj text Ľudovíta Varhánika, síce starší, ale nápaditý i vtipný. Jeho príbeh o susede Medulienke interpretoval hosť Milo Janáč. No a Peter Haško uzavrel pätnástym dielom nostalgicky svoje rozprávanie o Karlovi Mayovi. A my sa tešíme, čím nás mieni prekvapiť po ňom a ako sa autorsky zhostí ďalších tém. 

A sadlo by aj lasicovské... bolo nás jedenásť... lebo presne toľko nás na septembrový literárny klub prišlo. Hosť s nami pobudol až do konca. Utorkové popoludnie bolo milé a nič nemilé sa neudialo. Keď ste tam neboli a dostali ste chuť sa s Milom ako autorom zoznámiť, začítajte sa do jeho knihy. Je milo, keď sa človek cíti príjemne, nemilo, keď sa musí rozlúčiť. Ale verím, že o tomto autorovi ešte počuť budeme a hádam raz opäť zavíta s ďalšou novou knihou aj medzi nás. Tak teda, na ďalšom klube dovidenia - tentoraz a pre zmenu pravdepodobne so ženou – mladou poetkou Ninou Kollárovou.

Daniela Dubivská