Pavlačové básne a iné

Tí, ktorí sledujú činnosť Literárneho klubu SKN, vedia, že pandémia jeho aktivity na chvíľu ochromila, ale celkom nezrušila. Za akési pokračovanie Klubovaní na cestách možno považovať celoslovenské online stretnutie nevidiacich a slabozrakých autorov, ktoré sa konalo v apríli tohto roku.

Pokiaľ ide o protipandemické opatrenia, situácia sa medzitým uvoľnila, no dávnejšia myšlienka dať možnosť zúčastňovať sa na stretnutiach klubu aj väčšiemu okruhu autorov, dostala reálnejšie kontúry. Literárny klub, ktorý sa konal 29. júna, sme vďaka aprílovej skúsenosti, ale aj vďaka jeho vedúcej a našim „ítečkárom“, Norovi Véghovi a Peťovi Klemovi, zrealizovali dvojdomo. Priamo v zasadačke SKN sa ho mohli autori zúčastniť osobne, ostatní záujemcovia prostredníctvom online platformy Microsoft Teams. Počet účastníkov nás milo prekvapil. Ôsmi sme sa stretli naživo, osem ľudí sa pripojilo prostredníctvom počítačov.

Vďaka obrazu i zvuku sme si mohli vychutnať nielen vzájomnú kombinovanú prítomnosť, ale aj úvodnú besedu s hosťom stretnutia. Svoj dávnejší prísľub na sólovú účasť mohol konečne splniť Martin Horbal, básnik, textár, gitarista, ale aj protagonista dvoch starších humoristických rozhlasových relácií Pánska jazda a Vlak. Na jednom z decembrových stretnutí klubu už bol. Vo dvojici s básnikom a scenáristom Tomášom Repčiakom. Kým vtedy plnil skôr úlohu hudobného hosťa, na tomto stretnutí sme mali možnosť vyspovedať ho zo všetkých jeho osobných autorských hriechov. Viaceré sa aj tak spájali s už spomínaným Tomášom Repčiakom, viac priestoru sa však dostalo najmä prezentácii jeho poézie a textovej tvorby.

Martin – dnes už najmä otec jedenapolročnej Emky a grafik pracujúci pre zahraničnú firmu – napísal aj niekoľko zaujímaných poviedok. Ako sa však priznal, predsa len pokojnejší a zodpovednejší život mu už neprináša toľko nepokoja, s ktorým by sa potreboval vysporiadavať prostredníctvom tvorby. Jeho krátke, naoko jednoduché básne plné citlivých metafor, ktorými sa prezentoval, boli ešte z jeho raného autorského obdobia. Pre kolorit niektorých z nich, v rámci ktorého vypovedajú o láske, sme ich s Tomášom už dávnejšie nazvali pavlačovými. Veď posúďte: Pozriem z okna – / niekto stojí vonku na pavlači. / Vyjdem von a vravím: nech sa páči. / Poďte ďalej slečna. / Na víno. / Srdce je zbraň obojsečná / a ľudská duša ako kasíno. / Nepoznám vás, no na samotu stačí, keď niekto stojí vonku na pavlači. / Alebo príde komínom. / Ale potom je to, slečna, / veru o inom.

Ak vám tieto verše (pre úsporu stlačené do riadkov) pripomínajú kvalitné pesničkové texty, nie je to náhoda. Martin je aj príležitostný pesničkár s vlastnými piesňami. Pochopiteľne, niektoré z nich na stretnutí zazneli. Na prosíkanie Danky Dubivskej však zaznel aj Nohavica a Vysockij. Náš hosť sa cez svoj tablet do prenosu zapojil aj sám, a tak veríme, že „pripojení“ si ho užili nielen ako básnika.

Aby si klub aj v tejto podobe plnil svoje poslanie, nezostalo len pri hosťovi. Kto mal záujem o verejnú prezentáciu, svoje texty nám mohol elektronicky poslať vopred, čo využila len Eka Balašková a Lesana Kráľovičová. Lesana nás potešila opäť vyššou úrovňou svojich pokusov. V prípade próz Eky sme sa dostali k obidvom, ale uvedomili sme si, že čítať pre všetkých dlhšie prozaické texty, je pomerne náročné. Pri podobne organizovanom klube by určite stálo za úvahu rozoslať so súhlasom autora texty aj ostatným. Aj pre nich by vznikla väčšia šanca vyjadriť sa.

Klub v tejto podobe, čo potvrdil aj hosť, bol pohodový. Nenútenú atmosféru – súdiac zase podľa reakcií niektorých „pripojených“ – nenarušil ani polopočítačový charakter stretnutia. Akurát, že namiesto obligátnej fotodokumentácie ho bude potvrdzovať len niekoľko printscreenov obrazovky, ktoré nám poslala Lucka Rybárová.

Vďaka... a dopočutia i dovidenia nabudúce.

Ján Petrík