V decembrovom literárnom klube SKN vianočne

V zasadačke SKN, kde sa autori – neformálni, ale stáli členovia literárneho klubu i jeho prívrženci stretávajú, už svietil vianočný stromček, na stoloch čakalo niekoľko druhov vianočného pečiva, na servírovacom stole, pekne poukladané, stáli šálky na kávu a čaj. Nechýbalo ani dobré biele. Atmosféra, ktorá dopredu dávala tušiť, že posledné stretnutie literárneho klubu roku 2015 sa bude opäť niesť v sviatočnejšom duchu.

Vianoce, i keď 9. decembra bolo k nim ešte ďaleko, v nás vždy rozohrievajú trochu iných ľudí. Prípravami, spomienkami, bilancovaním, pohľadmi do budúcnosti.Osobne nemám rád sentiment. Ani ten vianočný. 
Posledného stretnutia literátov v SKN sa našťastie netýkal. Už výber hostí, ktorých sme oslovili, mal smerovať skôr k úsmevnému duchu. Danka Dubivská v úlohe moderátorky tentoraz prítomným predstavila známy hlas z načítaných kníh a časopisov, herečku Spišského divadla v Spišskej Novej Vsi, Katku Turčanovú a folkového speváka Petra (Petiara) Lachkého z Liptovského Hrádku.

Ak sme sa v prípade Katky, ktorú viacerí z nás poznajú najmä po hlase, mohli dozvedieť veľa zaujímavého aj z jej hereckej „práce“ v divadle, filme, z natáčania televíznych seriálov, ale aj z jej rodinného života, Petiar bol pre nás celkom isto menej známou osobou. Ako civilný človek sa živí predovšetkým prácou živnostníka – „ítečkára“. Už zo dve desiatky rokov však na väčších či menších koncertných pódiách približuje ľuďom svoju pesničkársku, ale aj humoristickú tvorbu. Treba podotknúť, že dosť osobitú. Vlastnú iba jemu. Jeho pesničky, ale rovnako tak aj spôsob, akým ich slovne uvádza, dotvárali ľahučkú úsmevnú atmosféru spomínania na mnohé, čím žil i práve žije.

Ak sa Katka mohla okrem iného pochváliť aj svojou mladšou dcérou, u ktorej tiež zisťuje výrazné herecké sklony, v rámci ktorých ju v rozprávkach, ktoré si vymýšľa, režíruje do rôznych postáv, Petiar sa priznal aj k jednej zo svojich neuvážených horolezeckých skúseností, podporenej veselou náladou, po ktorej sa ocitol v nemocnici. Ani skutočnosť, že ležal na jednotke intenzívnej starostlivosti ho po prebudení nevedela dlhší čas presvedčiť, že so škaredo zlomenou nohou sa odtiaľ tak skoro nedostane.

Témy rozhovorov s hosťami sa, pravda, dotýkali aj ich príprav na Vianoce. Z Katky Turčanovej sa tak navyše vykľula zručná osôbka, ktorá svojich blízkych vie potešiť aj osobne vyrobenými darčekmi.

Nás svojou prózou, desiatym pokračovaním rozprávania o živote Karla Maya, potešil jeden z dvoch čítajúcich, Peter Haško. Príbeh sa páčil aj obidvom hosťom. To sme už boli v druhej polovici stretnutia klubu. Bez nadväznosti na predchádzajúce časti boli síce obaja, ako sa svorne priznali, z úvodu kapitoly trochu dezorientovaní, ale v súvislosti s ďalším kontextom im zmysel neušiel. V súvislosti s postavami, ktoré v próze Petra Haška vystupujú, po prvýkrát z pléna zaznela pripomienka, že najmä postava Karla Maya je málo charakterovo plastická. Aj keď som sa snažil argumentovať tým, že plocha životopisného románu jej môže potrebnú živosť ešte priniesť, musel som uznať, že budovať ju výraznejšie už od začiatku, by pre dielko bolo predsa len lepšie.

Na záver stretnutia svojím prozaickým textom prispel aj Stanislav Škultéty. Šlo o lokálny príbeh z druhej svetovej vojny. V úvode, najmä vďaka celkom zručne zvládnutým dialógom, pôsobil dynamicky, neskôr vinou pomerne nepresných opisov svoju dynamiku stratil.

Ručičky hodín sa už v tom čase prehupli za sedemnástu hodinu a tak na podrobnejší rozbor textu už veľa času nezostalo. Napokon, po trojhodinovom maratóne rozprávania, pesničiek, otázok a odpovedí už bol najvyšší čas zbaliť si všetko bohatstvo príjemne prežitého popoludnia do vlastného vnútra a odkráčať s ním domov. Niektorí do Levoče, niektorí do Spišskej Novej Vsi. Len Peter (Petiar) Lachký do svojho Liptovského Hrádku.

Nateraz ešte bez snehu, ale dúfam, že aj vďaka atmosfére stretnutia už všetci vianočne.

Ján Petrík