Literárny klub v zákulisí filmu

Za 32 rokov, ktoré doteraz strávil pri filme, má 58 ročný Juraj Baláž zo Spišskej Novej Vsi za sebou 78 najrôznejších podielov na takom istom množstve filmov a filmových projektov. Reklamných, dokumentárnych, televíznych, i hraných celovečerných filmov, či videoklipov. Zaujímavý, a ako sa sám na februárovom stretnutí literárneho klubu SKN vyznal, pekný kus života. Pri niektorých projektoch pôsobil ako človek poverený výberom lokácií na nakrúcanie, vedením kastingov, ako producent, supervízor, vedúci výroby, pomocný režisér, asistent režiséra či režisér. Bol však aj autorom námetov, scenáristom, dokonca asistentom architekta. Viaceré z projektov zabezpečoval finančne.

Jeho prvým pokusom bola spoluúčasť na realizácii televíznej reklamy na detské hračky SIRUS pre domácu spoločnosť VIFA v roku 1992, neskôr širšia spolupráca so spoločnosťou ATON Multimedia, ktorá v Spišskej Novej Vsi pôsobí dodnes. V ďalších rokoch ho práca priviedla aj k iným spoločnostiam a k spolupráci na filmoch s menami režisérov ako sú napríklad M. Šulík (Cigáni), P. Kerekeš (Zamatoví teroristi), J. Lehotský (Zázrak), A. Nellis (Sedem zhavranených bratov), A. Ditrich (Nikaragua – Holandsko – Slovensko), M. Šindelka (Spiš – hlavná cena Festivalu TOUR film 98), Z. Liová (Ticho), J. Nvota (Johankino tajomstvo), M. Šulík (Tlmočník), J. Vojtek (Turnus, Anestéza, Tretí koniec palice – cena IDFF Award Winner 2023), P. Bebjak (Vianočné želanie, Správa, Jozef Mak), I. Ostrochovský (Pramneň), M. Luther (Spiaci účet), R. Bierman (Vojna policajtov) a ďalší.

V súvislosti s ľuďmi, s ktorými za tie roky spolupracoval, stoji za zmienku jeho konštatovanie, že im vďačí za viaceré, dodnes trvajúce priateľstvá, umelecké, názorové zhody a najmä za remeslo, ktorému ho, ako povedal, naučili.

Vzhľadom na široký záber profesií, ktorými prešiel, mal možnosť zúčastneným poslucháčom poskytnúť aj rovnako široký pohľad do zákulisia filmovej tvorby. A treba povedať, že naozaj zaujímavého. Ak sme sa dozvedali, ako prebiehali rôzne kastingy na jednotlivé úlohy či do komparzu, alebo výber lokácií na nakrúcanie, zastavil sa aj pri výbere postavy Smrti do Jakubiskovej Perinbaby dvojky. Na jednom z priateľských, no zároveň aj pracovných stretnutí sa režiséra opýtal, či by jej úlohu po zomrelej Valerii Kaplanovej mohol stvárniť aj chlap. Jakubisko po úvahe poznamenal – pokojne, ak to zvládne. Náš hosť mu aj vďaka svojmu rozhľadu z kastingov pohotovo ponúkol herca spišskonovoveského divadla Albína Medúza. Len tak na okraj, Albín o stvárnení tejto postavy veľmi zaujímavo rozprával ako hosť klubu ešte v máji 2022. Ponuka použiť v Perinbabe 2 exteriéry Slovenského raja (Tomášovský výhľad) prišla tiež zo strany nášho hosťa.

Odpovede Juraja Baláža na otázky moderátorky Daniely Dubivskej, ale aj ľudí z pléna, boli po každej stránke zaujímavé. Nielen pokiaľ ide o konkrétnu prácu, ale napríklad aj o to, aké zvyknú mať režiséri či herci maniere. Tvorba filmu je tímová práca, vyjadril sa hosť. Na každom zo štábu je veľká miera zodpovednosti za dobrý výsledok. V takej napätej atmosfére zvykne dôjsť aj k treniciam a zvyšovaniu hlasu. Seriózny režisér ich však musí vedieť ustáť. Padli aj konkrétne mená a popis drobných situácií. Zaujali aj tie. Bežný divák nemá príležitosť nahliadnuť tak často – navyše podrobne a naživo – do takýchto zákulisí.

Keď prišla reč aj na vyjadrovacie prostriedky filmovej tvorby, J. Baláž zdôraznil, že ide o umenie postavené na súhre obrazu, slova a hudby. So spolutvorcami sa viackrát pokúsil takú symbiózu vytvoriť len pomocou obrazu a hudby. Najmä vtedy, ak im to poskytoval krátky dokument či spot. Ako podotkol, tento typ filmu si vyžaduje diváka s fantáziou. Človeka, ktorý je ako prijímateľ pripravený nechať sa vtiahnuť do spomínaného spôsobu „umeleckej“ komunikácie. Ak sme už na pôde literárneho klubu – takej, ktorá je aj základom prijímania obraznosti v literatúre, špeciálne v poézii. Ako autor náročnejšieho reklamného scenára J. Baláž zažil aj prípad, keď zo zámerov spôsobu výpovede pripraveného pre istú spoločnosť museli kvôli nepochopeniu zo strany objednávateľa takmer upustiť.

Pri otázke, či sa on sám nepokúsil o scenár na väčší film, priznal, že takú ambície aj mal. Scenár čiernej komédie, ktorý s kolegom pripravili, však nebol realizovaný pre nezáujem dotovať jeho výrobu. S argumentom, že o taký žáner by u divákov na Slovensku nebol záujem, aj keď podľa jeho názoru na Slovensku vzniká veľmi veľa filmov so sociálnou tematikou, ktoré sú oveľa depresívnejšie. J. Baláž sa dostal aj k niekoľkým literárnym predlohám – poviedkam či novelám, ktoré ho oslovili a vedel by si predstaviť ich filmovú podobu.

Ako podotkol, film bez ohľadu na jeho dĺžku, početnosť štábu či obsadenie je však vždy finančne náročná záležitosť. Reklamné či propagačné filmy si zväčša vedia zaplatiť ich objednávatelia, ale voľná tvorba je odkázaná na rôzne granty a podpory. Výroba väčšieho filmu sa tak musí rozložiť na niekoľko etáp financovaných samostatne. Od produkčného zámeru cez materiálne zabezpečenie a natáčanie až po postprodukciu, čo je časovo veľmi náročné a vyžaduje veľké množstvo úsilia jednotlivých tvorivých zložiek. O trpezlivosti pri čakaní na výsledky schvaľovacích procesov ani nehovoriac.

V súvislosti so schopnosťou filmu oslovovať diváka, hosť stretnutia so zvedavosťou prijal poznámku jedného z účastníkov o tom, že pre nevidiacich je vo filme najpodstatnejšie slovo, ktoré im spolu s hudbou pomáha lepšie sa orientovať v deji. Zároveň tým vznikol zaujímavý podnet na diskusiu o komentovaných filmoch a o tom, ako filmy vníma komunita nevidiacich.

J. Baláž sa v rozhovore tiež priznal, že nerád „robí“ na televíznych seriáloch. Nesedí mu spôsob rýchlej výroby, ktorá vedie k istej povrchnosti. Z výroby jedného z nich po dvoch týždňoch odišiel, pri druhom už po štyroch hodinách, a to aj napriek snahe producenta zvýšiť mu honorár o sto percent. Čas, keď trištvrte roka na nijakom filme nerobil, si vedel vykryť manuálnou prácou. Priateľovi pokrývačovi pomáhal nosiť škridle, čo mu, ako priznal, poskytlo potrebné „vyčistenie hlavy“.

Čas sa popri otázkach, odpovediach hosťa, i voľnej diskusii ako vždy míňal veľmi rýchlo, ale priestor dostala aj nová ukážka z tvorby Petra Haška, v ktorej beletrizoval ďalšiu časť zo života svojho obľúbeného Karla Maya. Peter si už – aj podľa svojich vlastných slov – dal pozor na viaceré drobné zbytočnosti v opisoch a priamej reči, a jeho prózu priaznivo ohodnotil aj hosť stretnutia, ktorý pochválil nielen hutný štýl jeho literárneho rozprávania, ale aj dynamiku príbehu.

Ak sa na autorovej tvári zračila spokojnosť z hodnotenia jeho tvorby, ostatní prítomní sa po takmer troch hodinách pobytu v zákulisí tej filmovej mohli rozísť s rovnako dobrým pocitom z príjemne stráveného popoludnia.

Ján Petrík