Aj nám zachutilo Nadrobené

Má rád nadrobené i Nadrobené...Rozdiel v dvoch začiatočných písmenách nie je vôbec náhodný. Podľa jedla, ktoré mal Martin rád v detstve, nazval aj svoj prozaický debut. Ako vraví, túto lahôdku si vychutnával kedysi takmer každý deň. „Takže názov knižky nemusím vysvetľovať,“ ozrejmil na literárnom klube v SKN, na ktorom sme sa stretli posledný septembrový deň, a pozvali naň Martina Hlavatého z Danišoviec, inak rodáka zo Starej Ľubovne.

Hneď „skraja“ sme sa dotkli témy, ako sa ocitol v Spišskom literárnom klube v Spišskej Novej Vsi, ktorý navštevuje od roku 2002. „Keď som v tom čase volal do Kultúrneho osvetového strediska v Spišskej Novej Vsi a zaujímal sa o literárny klub, netušil som, že budem raz zamestnancom tejto kultúrnej inštitúcie. Ani by mi to nenapadlo,“ dodal Maťo, ako ho v spišskonovoveskom klube voláme. Na klub chodí rád dodnes, keďže tam má dobrých priateľov, ku ktorým kedysi ako začínajúci autor doslova „vzhliadal“: A presne na tomto mieste, ako dodáva,  dostal prvýkrát aj po nose. „Prišiel som s textami a myslel si, že to, čo som napísal, môžem rovno vydať. Ale veľmi som sa mýlil. Tam ma z toho rýchlo vyviedli,“ zaspomínal si s úsmevom.

Muselo ubehnúť pekných pár rokov, aby si na svoju prvotinu počkal. Až tento rok došlo aj na jeho veľký sen – vydať knihu s ilustráciami Nikoly Kolačkovskej -v zaujímavom grafickom prevedení v spišskom vydavateľstve FAMA art. Dokonca ju zdobí aj originálna záložka s menom autora a názvom knihy.

V mojich očiach bol odjakživa rebelom a dobrodruhom, a to nielen svojím vzhľadom. Identifikácia – bradatý muž s typickým čiernym kulichom na hlave, ktorému by ste 42 nehádali. Okrem toho, že ako kultúrno-osvetový pracovník má pod palcom divadlo, literatúru aj hudbu, manažuje známu spišskú kapelu Smola a hrušky. „Je to hlavne vybavovanie, reklama, práca okolo koncertov. Ale často im hovorím aj svoj názor na texty a hudbu,“ opísal svoju manažérsku pozíciu v dnes už populárnej kapele, ktorá si razí svojím originálnym repertoárom úspešne cestu aj k českému publiku.

Debutovú 130-stranovú poviedkovú kniha Martina Hlavatého Nadrobené rozdeľujú tri časti s názvami V rukách, Z ulice a Jazvy. Hoci ona samotná je jeho sondou do dedinského prostredia a života, pri písaní ho inšpiruje všetko, čo odpozoruje, a samozrejme, emócie z vlastných zážitkov.

A poďme ešte k Maťovej dobrodružnej povahe. Okrem literatúry, divadla a hudby má rád aj prírodu a turistiku. Jeden extrémny turistický adrenalínový zážitok si už doprial - Cestu hrdinov SNP, dlhú približne 770 km, ktorú síce zdolal, no žiaľ, aj s bolestivými pľuzgiermi. Tie mu doslova vyradili nohy z prevádzky. „Ledva som chodil, pľuzgiere boli strašné, ale neodradilo ma to a nevzdal som to, napriek tomu, že mi to mnohí v tomto stave radili. A zvládol som to,“ opísal Maťo strasti náročnej turistiky, aj keď sa dnes na nich už smial.

My sme mali možnosť vstúpiť do jeho vnútorného sveta cez poviedky Nadrobené a Indiánsky poklad. Autor v nich dokazuje, že je citlivým, ale aj drsným a vtipným rozprávačom. Keďže dedinský život má oproti mestskému svoje vlastné nuansy, Maťo pripadá mnohým ako naozaj netradičný dedinčan. Pre autora je to určite vždy aj plus, lebo odlišnosť osobnosti sa mnohokrát premieta aj do jej vlastnej tvorby.

Keďže klub sme si opäť vychutnávali dvojakým spôsobom – naživo aj online, a niektorí autori nám poslali vopred svoje texty, venovali sme sa tradične aj im. Vypočuli sme si text Lucie Rybárovej Svadobná horúčka, ktorý nás naozaj nenudil, ale naopak, dobre pobavil. Prozaička v ňom poodhalila ďalšiu svoju schopnosť či stránku talentu – šikovne narábať s humorom a poskytnúť tak svojmu čitateľovi zážitok. Všetci vieme, ako to na svadbách chodí, no nie všetci ich dokážeme zručne a vtipne aj opísať. Aj preto redaktor a básnik Janko Petrík uzavrel hodnotenie Luciinho textu slovami – klobúk dolu, čo sa nestalo prvýkrát. Pripájam sa. Potešili aj básne Lesany Kráľovičovej a text Ladislava Ballaya, tie sme však kvôli neprítomnosti ich autorov tentoraz verejne neprezentovali. Snáď nabudúce.

Zatiaľ čo za oknami bubnoval dážď, nám plynul čas s literatúrou naozaj príjemne od 14. do 16, 30. hodiny– s deviatimi účastníkmi naživo a ôsmimi online. Ďakujeme aj tým, ktorí nezabudli, a všetkých na klube, napriek svojej neúčasti, dali pozdraviť mailom či telefonicky – Eka Balašková, Jozef Zbranek, Ľudmila Hrehorčáková, Netka Kováčiková aj Ladislav Ballay. Po klube sa nám ohlásila Lucia Rybárová so slovami: „Ďakujem za prečítanie aj reakcie na moju poviedku. Opäť ma veľmi potešili.“ A Ľuboš Korenčík do SMS napísal: „Ďakujem, bolo to milé stretnutie, držím palce aj do budúcna.“  Aj my ďakujeme. Predsa len, aj keď si na techniku občas radi zanadávame, v takýchto chvíľach nás dokáže užitočne aj príjemne spojiť a mňa teší, že klub môže takýmto spôsobom presiahnuť svoj miestny rozmer. Ďakujem aj mojim trom kolegom Michalovi Tkáčikovi, Norbertovi Véghovi a Petrovi Klemovi, ktorí pred klubom vyriešili aj vážny technický problém, aby sme sa mohli spojiť.

Ak sa nič neskomplikuje, do konca roka nás čakajú ešte dve stretnutia,  z toho jedno vianočné a zároveň výročné, keďže klub má v tomto roku svoje desiate výročie. Do písania, priatelia, už v novembri!

Daniela Dubivská