Cesta do podzemia sa vydarila a bola prekvapujúca

Klesanie a stúpanie. Zostup a opäť výstup. Obava z príliš stiesneného priestoru, ktorý môže byť nebezpečný a zradný, no aj odvaha. To je osud, no i dobrovoľné dobrodružstvo človeka, ktorý sa rozhodne byť jaskyniarom, ako to urobil pred 40 rokmi Ján Lakota. A ako vraví, bez tejto vášne už nevie žiť.

Práve s ním a Evou Mauritzovou zo Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši sme absolvovali v stredu 11. septembra popoludní cestu do podzemia. Boli to dve hodiny zaujímavého i napínavého rozprávania o skúmaní a objavovaní jaskýň, čo vôbec nie je jednoduchá práca. A keď sme sa dozvedeli viac, naozaj to vážne nabúralo predstavu, známu zo školských výletov do jaskýň. Byť jaskyniarom znamená neraz riskovať život.

Stredajšie popoludnie bolo dôkazom, že takúto haptickú výstavu je najlepšie zažiť reálne. Z jaskyniara sršal entuziazmus a o to zaujímavejšie bolo všetko, s čím sa s nami delil. Chvíľami sme nadobúdali pocit, že v úzkej dutine zeme naozaj sme. K tomu plný stôl pomôcok, ktoré jaskyniari na úspešnú expedíciu potrebujú. Výstroj, laná, karabíny, prilby, karbidka, čelovky a úlomky jaskynnej výzdoby. Myslím, že hmat všetkých zúčastnených bol zamestnaný a naše oči tiež. Aj predstavivosť dostala obrovský priestor na rozlet.

Čo vlastne jaskyňa je, sme sa dozvedeli hneď v úvode. Podzemný dutý priestor, ktorý vznikol antropogénnou činnosťou, jeho tvorcom teda nebol človek, ale príroda. V období druhohôr a treťohôr vznik vápencov ovplyvnili práve morské sedimenty spred 245 miliónov rokov. „Schránky rôznych živočíchov (lastúrnikov, ulitníkov, koralov), obsahujúce uhličitan vápenatý sa v priebehu tisícich rokov ukladali na morskom dne a vytvárali silnú vrstvu. Tá tlakom nadložia skompaktnela a vytvorila prvotnú prahorninu, ktorá sa po vyvrásnení dostala na zemský povrch. Činnosť ponorovej vody mechanickou eróziou napokon vytvorila podzemné chodby,“ vysvetlil v úvode Ján Lakota. Takto vznikol napr. aj Demänovský jaskynný systém pri Liptovskom Mikuláši. „Celý tento systém, ktorý dnes meria 43 kilometrov, vytvorila riečka Demänovka. A to ešte stále nie sú zmerané všetky chodby,“ uviedol jednu z jaskyniarskych zaujímavostí. V druhej fáze, ako opísal, činnosť priesakovej vody – teda najmä vody z dažďov, chemickou koróziou vytvorila krasovú výzdobu – útvary nazývané speleotémy – stalaktity, stalagmity, stalagnáty, brčká, sintrové kôry či jaskynné perly a štíty. Takže práve tisíce presakujúcich kvapiek môžu za jaskynné zázraky, ktoré napokon obdivujeme. Niektoré sintrové kôry majú podľa jeho slov charakter obrovských kamenných vodopádov. Práve v jednej zo Stanišovských jaskýň pri Liptovskom Mikuláši sa nachádzajú dva stalagnáty, ktorých vek sa odhaduje podľa slov J. Lakotu na vek od 250 do 300 tisíc rokov. A poukázal aj na ďalšiu raritu: „Keď sa povlak uhličitanu vápenatého vyzráža, ak by človek kvapeľ v jaskyni pohladil, rukou by zotrel jednoročný prírastok – tak pomalinky to rastie,“ vykreslil jaskyniar dlhodobý proces. O reakcii presakujúcich kvapiek, ktoré časom menia podobu na krásnu výzdobu, by sa dalo písať ešte viac, no poďme ďalej.

Počas rozprávania J. Lakotu kolovali medzi návštevníkmi predmety, pre jaskyniara nevyhnutné pri skúmaní prekvapivých dutín podzemia. Individuálnej asistencie sa ujala Evka Mauritzová, ktorá exponáty podávala do rúk nevidiacim a všetko potrebné vysvetlila či doplnila.

Od základného procesu vzniku jaskýň sme sa napokon dostali k zážitkom – príjemným, i tým menej veselým. Samozrejme, niektorí jaskyniari pri svojich výpravách skončili tragicky a neprežili. Niektorí sa vyhli tragédii o chlp. „Sám mám zážitok z mojich začiatkov, keď som vošiel do podzemia, odrazu pozrel hore a zbadal len malý otvor, na ktorý som nedočiahol. Stálo ma veľa námahy, kým som z kameňov postavil vyvýšeninu a z nej sa dostal napokon von,“ opísal stresujúci zážitok, ktorý dnes hodnotí ako mladícku nerozvážnosť spôsobenú nedostatkom skúseností. Ale spomeňme aj tie veselé, na ktoré si spomína rád. Napríklad, pri použití luminiscenčnej látky, ktorú jaskyniari využívajú pri výskume. „Keď voda zateká do podzemia, zákonite sa musí objaviť vo forme vyvieračky. Takúto červenú látku sme použili pri L. Mikuláši, kde sa stráca voda. Čakali sme 4 dni, kde sa objaví, a nič...Napokon v obci Klačanisko začala tiecť červená voda v potoku a ľudia spanikárili – vojna bude, krv tečie, zasmial sa na príhode J. Lakota. V skutočnosti ide o látku, ktorá prírode nijako neuškodí a rozloží sa v nej. Na inom mieste bola použitá podobná látka, ale trblietavej farby. Tá začala vytekať do toku práve pri procesii, ktorá v obci prebiehala. „Ľudia začali kričať, že sa stal zázrak! No keď zistili, o čo ide, hnali nás,“ opísal úsmevný zážitok.

Z množstva zaujímavostí, ktoré J. Lakota na výstave spomenul, ešte niekoľko – ak vás to zaujíma, na Slovensku je v súčasnosti sprístupnených pre verejnosť 13 jaskýň, do štyroch sa dostanete na prehliadku len s čelovou lampou, keďže nie sú osvetlené. Iba nedávno sprístupnili ďalšie 4 jaskyne aj v Slovenskom raji, ale tie si v prípade, že ich chcete navštíviť, musíte dohodnúť individuálne. „V našom Slovenskom múzeu ochrany prírody a jaskyniarstva máme národnú databázu jaskýň. V súčasnosti je u nás približne tisíc organizovaných jaskyniarov a v minulom roku bolo na našom území registrovaných asi 8 tisíc jaskýň. Predpokladám, že do konca tohto roka ich počet narastie až na 10 tisíc,“ uviedol naozaj ohromujúcu informáciu J. Lakota. Alebo viete, že lano, na ktoré sa pripnú až traja jaskyniari, sa volá mamut?

Dnes sa zanietený jaskyniar J. Lakota pýši aj tým, že sú po ňom pomenované dva druhy chrobákov, ktoré v jaskynných priestoroch sám objavil. Pre bádateľa nepochybne veľká radosť. V názve teda majú aj priezvisko svojho objaviteľa. Živočíchy, ktoré sa musia prispôsobiť životu v jaskyni, nemajú vyvinutý zrak. Príroda to ale zaradila tak, že ich vybavila náhradnými zmyslami.

A čo sa dialo medzi návštevníkmi? Nielen pánske osadenstvo z Rehabilitačného strediska sa o jaskyniarsku tému živo zaujímalo, boli to aj naši zamestnanci, ktorí kládli naozaj zaujímavé otázky. Na chvíľu sme sa prostredníctvom zvuku ponorili aj do atmosféry jaskynného priestoru a počúvali kvapkanie vody a jej ozveny. A možno si pritom predstavovali, aké by to bolo – absolvovať aspoň jednu expedíciu pod zem.

Pri výskume jaskýň, ako zdôraznil J. Lakota, je dôležitá súdržnosť. Člen tímu nemyslí len na svoju bezpečnosť, nesie zodpovednosť aj za svojich kolegov: „Na prvom mieste je bezpečnosť, na druhom ochrana prírody, pretože množstvo takýchto krás dokázal zničiť práve človek, uviedol na niekoľkých príkladoch.“

Takúto účasť na výstave a sprchu otázok si naozaj nepamätám. V zasadačke to šumelo. Dôkaz, že téma zaujala a nabádala k otázkam, čo Ján Lakota komentoval slovami: „Vtedy rozprávanie aj mňa oveľa viac baví!“ Cesta do podzemia sa vydarila. A všetci, ktorí merali v ten deň tú ľahšiu, len do SKN, boli iste vďační za popoludnie plné pestrého podzemného sveta. Vďaka J. Lakotovi a E. Mauritzovej za úsilie aj za to, že nám každý rok dokážu priblížiť témy, ktoré naozaj zaujmú. Hádam aj náš záverečný potlesk bol natoľko motivujúci, aby sa k nám o rok vrátili. Dajme sa prekvapiť, s čím. A ak ste si po výstave zaumienili zísť do podzemia, naozaj opatrne!

Daniela Dubivská