Deň nevidiacich si pripomíname 13. novembra na výročie narodenia Valentína Haüya

Jedného dňa, istý nevidiaci muž sedel na schodíkoch pred budovou s klobúkom pri nohách a tabuľkou s nápisom: „Som slepý. Prosím, pomôžte mi.“ Išiel okolo istý muž, pristavil sa a videl, že slepec má v klobúku len pár drobných. Zohol sa, prihodil nejaké mince a potom bez toho, aby si pýtal povolenie, zobral tabuľku a na druhú stranu napísal vetu. Popoludní sa  muž vrátil za slepcom a videl, že slepcov klobúk je plný mincí i bankoviek. Slepec spoznal mužov krok a spýtal sa ho, či to bol on, kto mu prepísal tabuľku a čo tam napísal. Muž odpovedal: „Nič, čo by nebola pravda. Len som dal Tvojim riadkom inú podobu.“ Usmial sa a odišiel. Na tabuľke stálo: „Je jar... a ja ju nemôžem vidieť.

Možno sa autor tohto príbehu inšpiroval príbehom Francúza Valentína Haüya, ktorý založil v roku 1785 prvý výchovno-vzdelávací ústav pre nevidiacich v Paríži. Narodil sa v roku 1745 vo francúzskom regióne Picardia v rodine tkáča. Zásluhou mníchov v miestnom kláštore, kde bol jeho otec zároveň zvonárom, získali Valentín i jeho brat René Just, neskôr známy mineralóg, kvalitné vzdelanie. Valentín po dokončení štúdiá cudzích jazykov (uvádza sa, že ich ovládal až desať) zriaďuje školu krasopisu. Neskôr sa stal kráľovským tlmočníkom Ľudovíta XVI. V roku 1771 sa zúčastnil na súčasnom Námestí Svornosti v Paríži na predstavení, ktoré pripravila skupina nevidiacich. Diváci ich však odmenili posmechom, čo Valentína Haüya šokovalo. V máji 1784 pri parížskom kostole dal Haüy mincu mladému žobrákovi Francoisovi Lesueurovi. Mladík dobrodincovi povedal, že sa musel pomýliť, keď mu dal taký veľký peniaz. Haüya zaujala jeho schopnosť rýchle rozoznať mince hmatom. Lesueur sa stal prvým Haüyovým žiakom. Začal ho vyučovať vo svojom byte čítanie, písanie a počty. Neskôr v roku 1786 vznikol ústav nevidiacich detí. Jeho cieľom bolo poskytnúť žiakom vzdelanie a zároveň naučiť ich manuálne pracovať. Aktivity francúzskeho nadšenca sa dostali aj za hranice a v roku 1806 ho pozval ruský cár Alexander I. do Sankt-Peterburgu, aby v meste na Neve založil školu. Po jedenástich rokoch, keď sa vrátil späť do Francúzska, však zažil nejedno sklamanie keď zistil, že ho tu vlastne už nikto nepozná. Inštitúcia, ktorú založil sa v tom čase už volala Kráľovský ústav pre mladých slepcov. Postupne sám strácal zrak, život dožil u svojho brata. Zomrel 19. marca 1822 v Paríži. Na pohrebe spievala Requiem iba hŕstka jeho chovancov. Napriek tomu sa jeho usilovná práca odrazila v zmene postojov k vzdelávateľnosti nevidiacich.

13. november, deň narodenia Valentína Haüya, sa od roku 1946 pripomína ako Deň nevidiacich. 

V knižničnom fonde SKN nájdete nasledujúce tituly o živote, resp. zo života nevidiacich:

• Anton Baláž: Matej Hrebenda
• Katja Behrens: Bez svetla a zvuku. Životný príbeh Helen Kellerovej
• František Cinger: Karel Emanuel Macan
• Margaret Davidson: Život Louisa Braillea
• Michael Hingson: Rosselle: pes, ktorý ma zachránil
• Dominika Elizabeth Hladíková: Maličkosti
• Sheila Hockenová: Ema a ja. Príbeh dievčaťa, neskôr nevidiacej ženy Sheily
• Martin Jurčo: Matej Hrebenda – obrodenecký distribútor kníh
• Katarína Kopcsányi: Svetlo je aj za oponou. Skutočný príbeh nevidiacej sochárky Marianny Machalovej-Jánošíkovej
• Viera a Ján Ličkovci: Zrkadlo života 
• Příběhy z tmavomodrého světa, životné príbehy nevidiacich
• Danka Šagiová: Matej Hrebenda Hačavský
• Vincent Šikula: Matej
• Egon Tomajko: Po stopách Mateja Hrebendu
• Ľudo Zúbek: Slepý Matej
• Žijú medzi nami: Nevidiaci a slabozrakí v Košiciach, dokument o živote nevidiacich a slabozrakých v Košiciach

oddelenie knižnično-informačných služieb