Divadlo je životný štýl

Albín Medúz, dnes už sedemdesiatnik, sa celý život venoval rôznym kultúrnym aktivitám, ale najmä divadlu. Napriek tomu, že je už v dôchodku, dohráva ešte niektoré predstavenia v Spišskom divadle. V Želiezovciach, odkiaľ pochádza, ho divadelné dosky zlákali najprv ako neprofesionálneho herca, je však aj autorom viacerých divadelných hier, skúsil si tiež prácu režiséra. Dnes profesionálne účinkuje nielen v Spišskom divadle, ale aj ako filmový a televízny herec. Na viacerých miestach Slovenska ste ho navyše mohli stretnúť ako moderátora či chodúľového klauna, doma ale aj v zahraničí ako herca stvárňujúceho živé sochy viacerých osobností.

Práve tieto aktivity boli dôvodom, prečo ho Danka Dubivská, vedúca Literárneho klubu SKN oslovila s prosbou o hosťovanie. Dvadsiateho štvrtého mája sa nás v zasadačke stretlo síce len sedem, päť ľudí sa však klubu zúčastnilo online, čo je aj vďaka technike potešujúci počet.

Rozsah Albínových umeleckých aktivít dával priestor na množstvo otázok nielen z mojej strany, ale aj zo strany publika. Zachytiť všetko na malom priestore jedného článku to, žiaľ, nie je ani možné. Dozvedeli sme sa o jeho peripetiách, ktoré v detstve v päťdesiatych rokoch zažíval na jazykovo zmiešanom území, odkiaľ radšej odišiel, zaujal nás rozprávaním o účinkovaní v jednotlivých filmoch a televíznych seriáloch, o práci režiséra v Divadelnom súbore Hviezdoslav v Spišskej Novej Vsi, prezentoval sa časťou svojej absurdnej monodrámy, pospomínal na časy, keď ako autor chodil do Spišského literárneho klubu.

Na stránke Česko-slovenskej filmovej databázy nájdete údaje o tom, že účinkoval v šiestich filmoch a v piatich seriáloch. Zmienka o tom, že účinkoval v druhom diele kultovej rozprávky Perinbaba, tam však nie je. Isto preto, že film sa ešte v kinách nepremietal. Vo všetkých, kde Albín hral, stvárňoval zväčša epizódne postavy, v Perinbabe II však hrá Zubatú, a tak bolo veľmi zaujímavé počúvať, ako sa po nebohej herečke Valerii Kaplanovej, zhostil úlohy zahrať ju ako muž. Spolupráca s Jurajom Jakubiskom bola pre Albína Medúza podľa jeho slov, a viacerých zážitkov, ktoré nám sprostredkoval, náročná, ale nezabudnuteľná. Ako povedal, zároveň poučná. Zvlášť v prípade, keď sa mu niektoré zábery nedarilo urobiť podľa Jakubiskových predstáv. Dovtedy, kým mu Diana, manželka režiséra a produkčná nenaznačila, že postavu má v danom prípade precítiť ako žena. Po detailnom, viackrát opakovanom zábere na oči, v ktorých sa mu konečne odrazila Zubatej ženská ľútosť, sa však po riadnej chvíli ticha v štábe dokonca dočkal obdivu.

Spomienok a zážitkov z nakrúcania, či z hier v divadle, bolo neúrekom. Nečudo, že mi Albín na jednu z prvých otázok na to, čo preň divadlo znamená, odpovedal: „Divadlo je životný štýl.“

K slovu, tentoraz literárnemu, sa dostali aj niektorí z prítomných autorov. Svojím pokrokom v tvorbe nás potešila Lesana Kráľovičová, ktorá prispela nielen poéziou, ale prvýkrát aj prózou. Spolu s hosťom stretnutia sme ocenili jej námet, viaceré pripomienky sme však mali k štylistickej stránke jej poviedky.

Sériou jedenástich básni nás prekvapila Lucia Rybárová. V podaní Danky Dubivskej, keďže Lucia bola prítomná online, sme si vypočuli len niekoľko z nich, väčšina z nich však svedčila o jej rastúcom talente a schopnosti vyjadrovať svoje myšlienky a pocity na profesionálnej úrovni.

Nielen ja, ale aj ostatní, ktorí si už predtým vypočuli verše našej mladej kolegyne Zuzany Wagnerovej, určite uznali, že aj ona má veľmi sľubne nasmerované k využívaniu všetkých prostriedkov dnešnej poetiky na to, aby svojich čitateľov vedela osloviť aj bez štylistických chybičiek. Obsahovo sa jej to už totiž darí minimálne tak ako Lucii.

Peter Haško sa aj na tomto stretnutí vrátil k svojmu klubovému archívu, v ktorom sú zatiaľ len príbehy zo života Karla Maya. Možno kvôli pocitu, že pred hosťom sa predsa len patrí niečím prezentovať. Viacerí z nás však nateraz jeho tematicky úzko orientovanú tvorbu poznáme, o jej kvalitách vieme, a tak by sme boli radi, keby nás potešil aj inou tvorbou.

Doslova čerešničkou na torte stretnutia bol cyklus troch básní, ktorými nás potešila vedúca klubu Danka Dubivská. Jej osobná lyrika sa ich prostredníctvom dostala na ďalšiu, vyššiu, poeticky ešte viac uchvacujúcu úroveň, akou svojich čitateľov oslovovala v doterajších troch vydaných zbierkach. Myslím si, že ak ich bude na ďalšiu knižku, máme sa na čo tešiť, literáti!

Ján Petrík