Dnes už teda nečítajme

„Dnes už teda nečítajme,“ naznačil som posunkom okolo pol piatej moderátorke stretnutia Literárneho klubu SKN Danke Dubivskej. Čas sa už totiž blížil k zvyčajnej hodine ukončenia a náš Peter Haško bol ešte pripravený prezentovať sa pred hostkou svojou tvorbou. Nedostal sa už k nej. V stredu 6. októbra sme prvý raz od vzniku klubu naozaj nečítali. Petra sme síce obrali o možnosť vypočuť si ďalší z názorov na jeho tvorbu, odchádzali sme však plní zážitkov z rozprávania bábkarky, scenáristky, režisérky, občianskej aktivistky a fotografky Ivy Liptákovej. Naplnila nás najmä príbehmi, ktoré sme v súvislosti s vystúpeniami jej Bábkového divadla spod Spišského hradu určite neočakávali. Ivka totiž svoje predstavenia zlaďuje s výchovnými plánmi materských škôl. Nepripravuje ich vyložene ako edukatívne, ale v rámci tých, ktorých témou je samota, násilie, či iné problémy v rodine, sa potom v následnej diskusii s deťmi, aj za prítomnosti rodičov a učiteliek, dozvedá o mnohých neuveriteľne zložitých prípadoch života v rodinách svojich divákov.

Nielen tieto, mimochodom, už 25 ročné skúsenosti ju viedli k jej angažovanosti na poli ochrany práv detí, ale najmä týraných žien. Hovoriac o viacerých konkrétnych prípadoch, ktoré takto spoznala, sa dotkla aj poradenského centra HANA, v ktorom sa angažuje. Odtiaľ bol už len krôčik pochopiť, prečo sa väčšina jej režijnej práce v Divadle na opätkoch venuje predovšetkým téme ženy a jej vnútornému i vonkajšiemu intímnemu svetu. Popri snahe búrať svojou tvorbou každé spoločenské tabu vo vlastnom súbore, režírovala aj predstavenia spišskonovoveského Divadelného súboru Hviezdoslav a v súbore jej niekdajšej súkromnej ZUŠ-ky.

Obohatením naozaj zaujímavého popoludnia plného zážitkov, príbehov i aktívnej výmeny názorov, boli aj ukážky z jej bábkohereckej tvorby. Konkrétne z adaptácie básne Milana Rúfusa Zlatovláskin brat a autorskej hry Cirkus Pinka. Iva bábky z hier navyše nechala kolovať medzi účastníkov, vysvetlila spôsoby ich vedenia, pridala priznania k motivácii venovať sa divadlu, hovorila o širokej, nie vždy jednoduchej podpore v rodine, priznala sa k láske k fotografii. Robí ju síce neprofesionálne, ale zanietene. Má rada abstrakty, inscenované zábery, fotí aj akty. Inšpiruje sa pri nich poéziou.

Bolo teda naozaj o čom rozprávať, bolo čo z jej entuziazmu a zanietenia pre umenie ale aj pre človeka úprimne obdivovať. Peter jej nakoniec, ako sám podotkol, môže svoju prózu poslať prepísanú do Wordu. My ostatní jej posielame ďalšie poďakovanie.

Ján Petrík