Do neba ju možno napokon predsa len vezmú

Popradskú prozaičku Lenku Fábryovú by som zaradila medzi empatických a sympatických ľudí, ktorí svojimi citlivými radarmi duše dokážu zachytiť dôležité detaily človečenstva. Ale ich silnou autorskou zbraňou dokáže byť aj humor. Lenka ho trefne a rafinovane vložila aj do svojej poviedky Ako sa stať celebritou, ktorú predstavila ako hostka na prvom tohtoročnom literárnom klube. Ten pripadol na 28. február, posledný deň v tomto mesiaci. Šťavnato napísanú poviedku z nemocničného prostredia publikovala aj na blogu a v zborníku popradského literárneho klubu Dozrievanie. 

44 - ročná autorka čaká v tomto roku na vydanie svojho debutu – novely, ktorá má zatiaľ pracovný názov Do neba ma nevezmú. Ale ja myslím, by na tú „bránu nebeskú“  mohla vzhľadom na svoje ušľachtilé činy ľudské i literárne zaklopať...

Jej plánom vydať prozaickú knihu predchádzali v predošlých rokoch úspechy na literárnych súťažiach ako Jašíkove Kysuce či Poetická Ľubovňa. Lenka skromne poznamenáva, že naplno sa realizuje vo svojom zamestnaní a písaním lieči svoje smútky a trápenia z reality. Nemá vraj vysoké literárne ambície. Avšak početné ohlasy z blogu svedčia o tom, že mnohí čitatelia by si ju radi vychutnali aj v knižnom vydaní. Paradoxne, Lenka nepíše rada poviedky. Aj preto ich, ako odôvodnila,  pospájala do novely. Keďže pracuje v oblasti klinického testovania liekov, inšpiráciou je práve lekárske a farmaceutické prostredie, stretnutia s ľuďmi, ktorí potrebujú pomoc a mnohokrát sú na progresívnej liečbe závislí. Na literárnom klube teda poodhalila aj zákulisie tohto povolania, ktoré jej prináša ťažké i smutné chvíle, no popri nich aj radosti. Mimoriadne silným a pozitívnym zážitkom bolo, keď sa priamo do pacienta dozvedela, že liek bol natoľko účinný, že mu takmer (hoci nie úplne), vrátil zrak. A ako spomenula, mnohokrát je výsledkom jej práce to, že sa darí onkologickým pacientom zlepšiť kvalitu života aj ho predĺžiť. Práve tejto oblasti sa Lenka venuje a túto mimoriadnu skúsenosť považuje za „top“ vo svojom živote. Samu seba opisuje talentovaná literátka ako senzitívneho človeka, ktorý cíti bezmocnosť, ak nemôže niekomu pomôcť. „Mnohokrát mi to doslova berie spánok,“ dodáva. 

Lenka je už od roku 2003 členkou Spišského literárneho klubu, ktorý navštevuje popri svojom domácom, popradskom. Na tom spišskom oceňuje odbornosť v osobe básnika a porotcu literárnych a recitátorských súťaží Jána Petríka, s ktorým sa kedysi zoznámila práve pri jeho hosťovaní v Literárnom klube v Poprade: „Taký človek v našom literárnom klube, žiaľ, chýba“,  konštatuje. Keďže sa Lenka nepovažuje za trémistku, svoje texty na klube čítala vždy suverénne a s pocitom, že píše, ako vie a dáva zo seba to, čo chce. Avšak text prerába a je si vedomá, že to, čo vzniká spontánne, akoby jedným dychom, ešte zďaleka nemožno považovať za umelecký text.  Rady a kritiku skúsenejších považuje za účelnú a pre autora prospešnú vec a vie z nej čerpať. „Viem, že sú takí, ktorých kritika uráža, ale ja medzi nich nepatrím, vnímam ju ako posun dopredu.“ 

Hoci februárový klub sa účasťou tentoraz až nečakane zoštíhlil, atmosfére to neubralo z literárnych ani ľudských esencií. Autorka zaujala. Dokázala zaujímavo opísať svoju tvorivosť a vzťah k literatúre, aj priznať, že je schopná to, čo ju zaujme, prečítať aj sedemkrát po sebe, aby sa uistila, že autora pochopila správne a že jej z deja či medzi riadkami nič neuniklo. Stihla tiež zodpovedať na množstvo šteklivých otázok týkajúcich sa práve klinického testovania liekov v súčasnosti, aj ako sa pri písaní priamo inšpiruje svojou prácou. 

Ešte predtým, ako nám zo zborníka prečítala úryvok zo svojej poviedky, dala prednosť nášmu autorovi Petrovi Haškovi. Ten tentoraz prekvapil vtipnou až parodickou básňou. Ako s humorom uviedol, po tom, čo pochoval Karla Maya, a my sme si minule vypočuli poslednú poviedku o slávnom spisovateľovi, presedlá zrejme už na poéziu. Báseň rozosmiala – zrejme aj preto, že na mušku si vzal vedúcu klubu Danielu Dubivskú a jeho garanta Jána Petríka. A vtipne ich v básni vyobracal. Aj inak kritický Janko sa vážneho hodnotenia v tomto prípade zdržal. Ja zas verím, že Peter tým dal najavo, že jeho ďalší potenciál tvorivosti neutíchne a Karlom Mayom jeho „písavosť“ nekončí. 

Literárny klub hádam vrchovato naplnil očakávania. Merať ho malým publikom by bolo prinajmenšom nespravodlivé a tak si vravím - ak to bude aj nabudúce rovnako zmysluplné, obsažné i zábavné, je dôvod sa opäť stretnúť. 

Daniela Dubivská