Dvakrát do tej istej Bystrice...

Názov článku, ako to už býva pri snahe zhrnúť niečo do minimálneho počtu slov, je nepresný, ale ani v prípade opakovaného stretnutia zrakovo hendikepovaných autorov v rámci Klubovania na cestách v Banskej Bystrici to iné ako s onou Herakleitovou riekou nebolo. A to napriek tomu, že šlo o druhé stretnutie v tej istej Verejnej knižnici Mikuláša Kováča, v tej istej miestnosti na prvom poschodí tej istej pobočky a pod taktovkou tých istých, mimochodom organizačne maximálne zodpovedných osôb, – vedúcej klubu pri SKN Danky Dubivskej a Sone Šóky, PR a projektovej manažérky knižnice.

 

Literárnym hosťom bol tohto roku básnik Milan Abelovský a čas stretnutia presunutý na dopoludnie, no naše peripetie s cestou z Levoče takmer identické ako vlani.

 

V novembri minulého roku sme za Donovalmi na hodnú chvíľu uviazli v kolóne kvôli píleniu stromov pri ceste, teraz (16. novembra 2016) kvôli kolízii dvoch áut na tom istom úseku. Zdržali sme sa však už podstatne dlhšie. Do knižnice sme dorazili s hodinovým meškaním, aj keď vďaka rezerve, s ktorou sa pri takých cestách počíta, to bolo „len“ pol hodiny po plánovanom začiatku.

 

Keď už porovnávame, aj osadenstvo nášho auta malo iné zloženie. Z autorov a priaznivcom levočského literárneho klubu sme viezli len Petra Haška, riaditeľa SKN Františka Hasaja a nás dvoch s Dankou.

 

Ako sme hneď po príchode zistili, autori a hostia, ktorí nás v Bystrici čakali, sa našťastie nenudili. Čas im svojou hudbou a spevom spríjemnil šikovný muzikant Tomáš Dobrík, ktorý nasledujúci priestor určený na prezentáciu literárnej tvorby začínajúcich nevidiacich a slabozrakých autorov dopĺňal svojou muzikantsky naozaj pozoruhodnou produkciou.

 

Či naše meškanie zdržalo aj Milana Abelovského, kedysi strojára a frézara vo Vlkanovej, dnes už majiteľa vlastnej malej strojárskej firmy, ktorá dá isto zabrať, som nestihol zisťovať. Poznáme sa roky, vídavame sa zriedka. Netváril sa však neprívetivo. Naopak. Nakoniec, bol najvyšší čas začať a tak sme sa pustili do besedy a prezentácie jeho tvorby.

 

Milan Abelovský debutoval v roku 1991 zbierkou poézie Chvíľa zblíženia (inak ocenenou prémiou Literárneho fondu), neskôr vydal zbierky Jaspis a karneol (1997), Zľutovnica (2003) a Čerešne v hanebnej ulici (2014). Patril k autorom, ktorí začali publikovať v literárnej prílohe Nového slova, je laureátom viacerých literárnych súťaží, istý čas bol aj členom banskobystrického klubu Litera 2, a tak bolo o čom diskutovať. Najmä v súvislosti s tým, že náš rozhovor sledovalo osadenstvo, v ktorom okrem iných záujemcov o stretnutie boli aj ďalší začínajúci autori. Predovšetkým im sú adresované poznatky a skúsenosti renomovaných autorov, ktorí sú hosťami takýchto výjazdových stretnutí.

 

Aj preto ma v rozhovore zaujímalo nielen to, ako sa k poézii dostal technicky vzdelaný strojár, ale predovšetkým čo mu dalo publikovanie jeho poézie v literárnych časopisoch, čo stretnutia s členmi porôt na literárnych súťažiach, rozhovory o literatúre v klube, či stretnutia s osobnosťami, ktoré v ňom i mimo neho stretával len v samotnej Banskej Bystrici. Ak sme neobišli ani jeho stretnutia s najznámejším bystrickým básnikom Mikulášom Kováčom, nebolo to iba preto, že naň v tom najlepšom spomínal aj vlaňajší hosť banskobystrického klubovania Juraj Kuniak.

 

Z autorov, ktorí si na stretnutie priniesli svoje texty, sa po hosťovi dostali k slovu Ľubo Korenčík z Bratislavy, Alica Gajanová zo Svätého Antona a Peter Haško z Levoče, ale aj Ondrej Rosík ako recitátor. Ten naše dopoludnie spestril nielen prednesom textu Vlada Šimeka Didaktika nenávisti, ale aj viacerými ohlasmi na tvorbu autorov.

 

Ľubo Korenčík aj tentoraz zaujal svojským budovaním textu, ktorý niekedy uniká do nezrozumiteľnosti, čo v tomto zmysle hodnotil aj hosť stretnutia. Na druhej strane je jeho videnie netradičné a tým aj vzbudzujúce pozornosť. Spojenie týchto pólov tvorby by ho celkom isto priviedlo k jasnejšej výpovedi so zaujímavým poetickým vyjadrením.

 

Alica Gajanová sa na tomto klubovaní mohla predstaviť už básňami zo svojej prvej zbierky Dotyky života. Jej tvorba je technicky postavená zväčša na genitívnych metaforách, pomerne častom gramatickom rýme a na klišé, čo hodnotu jej osobnostných výpovedí miestami znižuje. Vo výbere, ktorým sa predstavila, však zaznela veľmi hodnotná báseň Oči. Práve ona, ako sme konštatovali viacerí, by mohla byť istým predobrazom jej ďalšej tvorby s podstatne čistejšími technickými tónmi.

 

Peter Haško ešte svojho Karla Maya nedokončil a tak nám ponúkol už 11. časť svojej životopisnej prózy. Je pravda, že bez kontextu s jej predchádzajúcimi sa v texte orientuje ťažšie, no Peter tentoraz nedokončil ani prezentovanú časť a tak bol dojem z nej dosť oslabený. Jeho autorský rozprávačský štýl zostal na výške aj v tejto časti, z pléna však už zaznela požiadavka, či sa nemieni popasovať aj s inými témami.

 

Zaujímavé klubovanie, teraz obohatené nielen o spev, ale aj o umelecký prednes, sa natiahlo až za poludnie. Autori, diváci, hosť, hodnotitelia i domáci sa rozchádzali so slovami vďaky za príjemne aj užitočne strávený čas. Popriali sme si tiež šťastnú cestu domov. Nás na nej do Levoče už nič nepríjemné nestretlo.