Je dobré mať kritika
Nevyšlo to samé od seba. Nápad, pozvať literárnu kritičku Lenku Šafranovú na niektorý z literárnych klubov SKN, zrel v hlave organizátorky klubového života Danky Dubivskej už dlhšie. Medzi hosťami, ktorých na jeho pôde predstavila v minulosti, boli básnici, prozaici, autori detskej literatúry, i divadelníci. K prácam, ktorými sa členovia klubu prezentovali, sa teda vyjadrovali skúsenejší kolegovia. Človeka, ktorý sa literárnej kritike venuje aj profesionálne, sme však v klube do nedávneho stretnutia, ktoré sa v SKN konalo 29. septembra, ešte nemali. Úmyslom nebolo prizvať si na hodnotenie prác kata. Z Lenky sa podľa očakávania aj tak vykľula nesmierne pútavo rozprávajúca mladá vysokoškolská pedagogička a literárna vedkyňa s prejavom, za ktorým stojí bytostné i profesionálne zanietenie, pochopenie a tolerancia, ale aj schopnosť striktne a bez okolkov vyjadrovať svoje názory nielen na literatúru, ale aj na život okolo a prácu, ktorá ju živí. Živí, no, ako bolo vidno, nadovšetko baví.
Mgr. Lenka Šafranová, PhD. (1986) po štúdiu slovenského jazyka a literatúry na FF Prešovskej univerzity v Prešove absolvovala doktorandské štúdium v odbore teória literatúry a dejiny národných literatúr. Venuje sa recenzistike; recenzie a literárnovedné štúdie uverejňuje v literárnych časopisoch, rozhlase, ale aj v domácich a zahraničných zborníkoch. Je tiež laureátkou viacerých renomovaných literárnych súťaží. K poézii a próze má teda blízko aj ako autorka.
Na svojej alma mater učí už piaty rok. Ako sa úprimne priznala, možnosť stretnúť sa s autormi a ich prácami na podobných fórach, je pre ňu popri „učení“ a vedeckej práci oživením. Povedala tiež, že na takýchto stretnutiach sa na rozdiel od viacerých svojich žiakov stretáva s väčším záujmom o problematiku literárnej tvorby a jej odborného či bežného čitateľského prijímania.
Práve prijímanie literárneho diela bolo nosnou časťou besedy, do ktorej sa postupne zapájali aj ostatní prítomní. Lenka, ako zástanca profesionálneho prístupu k literatúre dosť jasne naznačila, kedy je literárny text len gýčom, „denníkovým“ záznamom a kedy umeleckým či odborným dielom. V rámci neho kedy potom ide o populárnu literatúru, ktorej sa sama ako čitateľka nebráni a kedy je z odborného hľadiska nutné uznať dielo za umelecké aj v prípade, že ani literárnemu kritikovi nemusí subjektívne konvenovať. Nečudo, ak sa potom v ďalšej diskusii postavila na stranu tých názorov, že v čase prevahy lacných, komerčne úspešných románov na trhu by knižnice mali viac pozornosti venovať tej literatúre, ktorá je aj pre menej náročného čitateľa schopná prinášať umelecké kvality, schopné oslovovať širšie rozvetvené spektrum čitateľov.
Jesenné stretnutie literárneho klubu bolo poznačené nielen neúčasťou autoriek, ktoré odišli študovať mimo Levoče, ale aj zdravotnými problémami ďalších dvoch členov a tak sa pred ostatnými, nepíšucimi účastníkmi stretnutia prezentoval iba Peter Haško. Naša hostka len potvrdila jeho talent, teda to, čo ocenili aj hostia predchádzajúcich stretnutí. Pri hlbšom kritickom pohľade na jeho text (opäť o živote Karla Maya) mu však odporučila zvýšiť jeho umeleckú hodnotu úpravami, ktoré sa týkali používania ustálených, k archaizovaniu smerujúcich slovných spojení a obrazov.
V závere sa napokon prezentovala aj ukážkou zo svojej literárnej tvorby. Jej čistý poetizujúci prozaický text by si bol žiadal aj pokračovanie v podobe ďalších ukážok. Stretnutie, v ktorom nás naplnila veľmi zaujímavým rozprávaním o práci a praxi pedagóga ale najmä literárneho kritika, však muselo aj skončiť. Spoje sú spoje. To, že ten najbližší by už nebola aj tak stihla a že v úzkom kruhu pokračovalo ešte pri večeri, nemusí byť už také podstatné. Dôležité je, že práve pri nej, tolerantnej k snahe autora, ale prísnej k výsledku jeho tvorby, si človek uvedomil fakt, že ak má byť literatúra umením a cez neho prinášať isté hodnoty, potrebuje mať aj ľudí, ktorí ich vedia nielen odlíšiť, ale aj pomenovať.
Ján Petrík
Prihlásenie
Vyhľadávanie
ANKETA
