Keď autor popúšťa uzdu fantázii, no váži fakty

Rodák zo Žiliny – historik a spisovateľ Martin Furmanik bol naozaj príjemným a zhovorčivým hosťom stredajšieho literárneho klubu v SKN. V zasadačke sme sa oddali histórii a jeho rozprávaniu i poviedkam 19. novembra o 13, 30 hodine. Bolo zaujímavé zistiť, že aj história má svoje uličky, kde kedykoľvek zabočíte a dozviete sa niečo zaujímavé a objavné. Martin Furmanik prišiel na klub s naozaj bohatou výbavou vlastných kníh, aj tých, ktoré vznikali v spoluautorstve s jeho kolegami. Bolo o čom hovoriť a mne sa naskytalo množstvo otázok, keďže sa vo svojich publikáciách venuje aj národnostným menšinám a vo veľkej miere Spišu.

S Levočou ho spája obdobie, keď tu navštevoval gymnázium. Považuje ju za nádherné mesto s naozaj štedro vybaveným historickým potenciálom. Hoci na literárnych súťažiach nebol, ako priznal, výrazne úspešným autorom, slovenské prestížne literárne časopisy jeho talent ocenili dostatočne veľkým publikačným priestorom.

V troch poviedkach, ktoré sme si vypočuli z jeho knihy Sám v dave, sa venuje znepokojivej osamelosti, príznačnej aj pre dnešnú dobu. Veď ľudia žijúci medzi ľuďmi sú neraz skutočne osamelými. O tom, že ľudský život nemusí končiť temne, hoci samotná smrť v nás vyvoláva neprekonateľný pocit smútku, hovorila ďalšia autorova poviedka, v ktorej nás zaviedol do nemocničnej izby, kde odchádza jeden ľudský život, no zanecháva po sebe zaujímavú snehovú stopu. Alebo druhá poviedka, ktorá vykreslila, ako sa žije hudobnej hviezde, ktorá sa v spomienkach vracia k obdobiu svojej slávy a výslnia... A do tretice – spoločenská satira, ktorá tak trochu gogoľovsky odpovedá na to, akými sme ľuďmi a ako sa mieša smiech s plačom a tragédia s humorom...  Asi nás to všetkých prinútilo zamyslieť sa nad tým, aký je život nevyspytateľný a čo všetko – i to nečakané - nám prináša.

Martin Furmanik si z historických kníh, ktorých dnes vychádza naozaj dosť, vyberá naozaj len kvalitu a spomedzi autorov vyzdvihol knihy kolegyne Nory Baráthovej, no jeho slová uznania patrili aj známemu popularizátorovi histórie Pavlovi Dvořákovi. „Je dobre, že sa história a dejiny populárnym spôsobom ľuďom sprístupňujú. Pretože prísne odborne písané publikácie sú na čítanie náročnejšie,“ vysvetlil. A jeho inšpirácie? Napríklad George Orwell - majster slova a vizionár  spoločenských pomerov, či slovenský Peter Pišťanek. Raritne sme sa napríklad dozvedeli, že spišské párky sú vlastne maďarské.

Ako ďalej prezradil, najradšej píše večer, keď má pokoj a môže sa sústrediť, pretože deti už spia. Aj keď sú ešte malé, už teraz sa o jeho knihy zaujímajú a dokonca im z nich číta, čo ho teší. O inšpirácie núdzu nemá a zatiaľ ani strach, že už nenapíše ani čiarku. „Toho sa nebojím, lebo stále niečo píšem a stále je o čom,“ dodáva s úsmevom, keď odpovedá na moju otázku, či občas nemá strach, že už skutočne nenapíše ani čiarku a slovám dôjde dych. Takú chvíľu však, ako priznáva, ešte nemal.

V Múzeu Spiša, kde pracuje, je stále zaneprázdnený a táto práca ho napĺňa. Jeho knihy, ak by ste sa chceli do nich začítať, nájdete v kníhkupectvách.

Optimizmus a rovnako zaujímavosti, ktorými hosť nešetrí, nás príjemne nakazia, preto pokračujeme otázkami, ktorých je naozaj dosť. Pýta sa Viktória Feketeová, Lucia Rybárová, Janko Petrík aj Peter Haško, ktorý neskôr načiera do svojej mayovskej ságy, aby nám prečítal jednu zo svojich prvých častí prerozprávaných poviedol o Karlovi Mayovi s názvom Do útoku. Pochvalne sa o nej vyjadrí aj Janko Petrík, ktorý pripomína, že tento náš klubový autor má naozaj talent na rozdávanie a potenciál raz mayovské príbehy aj vydať. Pridá sa i hosť, ktorému sa May v Petrovom podaní páči a text považuje za zručne a zaujímavo napísaný.

História je rozhodne krásnou témou, Spiš tiež...ale blížime sa k záveru. Sám Martin Furmanik hľadiac na hodinky s prekvapením zisťuje, že medzi nami pobudol takmer tri hodiny. Ani my sme, priznám, tentoraz čas nevnímali ako stroj, ktorý treba pri odpočítavaní minút úpenlivo sledovať. A to je znamením, že nuda si k nám ani na chvíľu neprisadla. Naopak, vďaka rozprávačskému talentu hosťa sme prišli na chuť histórii i spôsobu, akým nám bola interpretovaná. Bolo nás jedenásť...ale samozrejme, v inom kontexte, než zaznieva v texte slávnej piesne. A traja kolegovia sa k nám pridali online, čo potešilo.

Za oknami tma, no v miestnosti žiarivo nielen vďaka svetlu, ale aj atmosfére. Čoskoro sa rozžiaria aj vianočné výzdoby a stromčeky v našich domovoch a my vás k tomu klubovému pozývame už teraz – príďte na vianočný literárny klub 16. decembra. Všetko ostatné sa dozviete z pozvánky, ktorá k vám priletí do mailovej schránky ako vždy, včas. Nenechajte si ho ujsť – nielen kvôli predvianočnej atmosfére a vianočným perníkom, ale aj kvôli dvom zaujímavým hosťom, ktorých mená ešte neprezradím. Alebo dobre, aspoň jedného, aby ste nepovedali...príde medzi nás dlhoročná načítavateľka kníh pre nevidiacich a herečka Beáta Drotárová. 

Ďakujem, že ste na novembrový klub prišli a pridali k závanu tvorivosti a pohody aj ten svoj diel, a kolegovi Martinovi vďaka za jeho online réžiu. Dovi v decembri!

Daniela Dubivská