Keď someliér píše, maľuje a má rád klasiku

V našich končinách to nie je celkom bežné, ale ako sme sa na októbrovom stretnutí literárneho klubu SKN mohli presvedčiť, nie je to ani nereálne. Reč je o hosťovi stretnutia Jánovi Mackovjakovi, medzi priateľmi Janesovi, mladom prozaikovi zo Spišskej Novej Vsi.

Ak sme ho poniektorí poznali ako absolventa Hotelovej akadémie a Univerzity Komenského, kde vyštudoval dejiny výtvarného umenia, literárne prekvapil už na prvej prezentácii svojej poviedkovej tvorby v Spišskom literárnom klube v roku 2021. Málokedy sa stáva, že vám svoje poviedky, ktoré svojou obsahovou i remeselnou stránkou vzbudia naozajstnú pozornosť, prečíta vtedy 22 ročný muž.

V literárnych kruhoch sa vie, že dobrá próza je okrem talentu aj výsledkom získaných životných skúseností. Priamych či sprostredkovaných. Je pravda, že Janes má toho veľa načítané, čo potvrdil, aj odpoveďami na stretnutí v levočskom klube, ale veľa toho tiež prešiel. Najmä pracovne. V USA, Francúzsku, naposledy napríklad vo Fínsku, kde pracoval ako barman.

Málokedy sa tiež stáva, že literárny časopis, akým je Romboid na prvé poviedky autora zareaguje tak pozitívne a uverejní ich takmer obratom. Aj toto potvrdenie kvality autora bolo impulzom k nápadu pozvať ho do Levoče. Ak uvážime, že stretnutie s ním a s jeho tvorbou, napokon i s rozprávaním o víne, trvalo o celú hodinu dlhšie než zvyčajne, nebolo to márne.

Zážitkov z jeho rozprávania o miestach, kde pôsobil, o ľuďoch, medzi ktorými sa pohyboval, bolo neúrekom. Priestor však dostali aj jeho dve poviedky, za ktoré zožal úprimný potlesk. A treba otvorene povedať, že sa to na stretnutiach tiež tak často nestáva.

V prvej s názvom Hodvábna kravata spracoval životné pocity dôchodcu, hosťa vo fínskom bare, ktorý posledné roky svojej pracovnej kariéry pôsobil ako kat. V druhej zase čerpal z prostredia dediny, ktorú pozná dôverne aj preto, že dosť času strávil aj tam, odkiaľ pochádzajú jeho starí rodičia. Poznanie prostredia a ľudí, ktorí sa v ňom pohybujú, mu umožnilo nielen naplniť kolorit poviedok, do ktorých sme mali možnosť nazrieť. Náš hosť vedel pútavo rozprávať aj o živote a ľuďoch v Amerike, Francúzsku, vo Fínsku, ale aj na dedine.

Ako sa priznal, v súvislosti s umeniami, ktoré mu učarovali, nemal vždy dostatok času a nie vždy aj guráže svoju tvorbu prezentovať, ale jeho obrazy si už môžu pozrieť návštevníci jednej zo spišskonovoveských kaviarní, ako amatérsky herec a bývalý žiak ZUŠ-ky odohral niekoľko predstavení, nechýba na množstve dostupných koncertov vážnej hudby. Na otázku, čo rád počúva z ostatnej, komerčnejšej hudby, priznal, že cestu k tej lepšej, preňho hodnotnejšej, sa aj v súvislosti s tým, čo sa viac počúvalo v ich domácnosti, dopracovával ťažšie. Ako poznamenal, umenie je potrebné chápať v súvislosti so schopnosťou vedieť v ňom odšifrovať to, čo nám v súvislosti s našimi vnútornými potrebami prináša. Na druhej strane je to potom potrebné akceptovať vo vlastnom tvorivom úsilí.

Určite nielen štúdium gastronómie, ale aj dejín umenia ho priviedlo k tomu, že aj o víne sa vie vyjadrovať v istom zmysle poeticky. Mnohí vieme, že vína majú svoju farbu, vôňu, či iskru, no vidieť v ňom umenie nie je asi vlastné každému. Keď sme sa dohodli, že na stretnutie prinesie aj čosi na ochutnávku, netušili sme, že spojenie jeho schopnosti rozprávať v próze, sa môžu tak pekne spojiť aj s rozprávaním o každom z pohárikov, ktorými nás ponúkol.

Otázkami, ktoré zaznievali aj z pléna, sme ho pobádali k rozprávaniu o tom, čo číta, ako píše, čo počúva a čo preň znamená vyjadrovať sa cez plátno. Iné to nebolo, ani keď šlo o víno. O jeho dorábanie, ale aj predaj. V prípade someliéra to znamená nielen sa vyznať vo vínach, ale aj ako zistiť, s akým zákazníkom máte do činenia a čo mu môžete ponúknuť, aby ste čo najlepšie naplnili jeho predstavy.

Ak do svojho rozprávania vsunul aj poznámku, že kyslá kapusta zachránila viac ľudí ako víno, svedčí to len o tom, že aj rozprávanie o svojej terajšej profesii vie brať s nadhľadom. Vie sa jej však oddať s takými očakávaniami a vzťahom, aké má k umeniam, ktoré ho napĺňajú.

Aby sme nezabudli, treba ešte poznamenať, že naše očakávania milo posunula aj Lesana Kráľovičová, ktorá sa k prezentácii svojej tvorby pripojila aj na tomto stretnutí. Básne, ktoré poslala, a ich hodnotenie si vypočula online, výrazne poskočili nielen obsahovo, ale aj remeselne. Dve či tri drobné chybičky v nepresnom rýme už natoľko jej poéziu nenarušovali a v súvislosti s jej predchádzajúcou tvorbou naznačovali naozaj dobrú cestu, ktorou sa od začiatku uberá.

Takmer 4 hodiny rozprávania o umení tvoriť i dorábať či konzumovať víno opäť potvrdilo, že čas strávený týmto spôsobom nie je absolútne márny. A som si istý, že to môžem s pokojom konštatovať aj za ostatných desiatich účastníkov vydareného popoludnia.

Ján Petrík