Kráčať za zdokonaľovaním

Okrem klasických stretnutí v priestoroch materskej organizácie už Literárny klub SKN za desať rokov svojej činnosti zorganizoval niekoľko výjazdových stretnutí nevidiacich, slabozrakých a inak postihnutých autorov. Na každom z nich svoju tvorbu predstavili rôzni autori, vystúpili viacerí hudobní či literárni hostia. Každé z nich aj vďaka vkladu hosťujúcej knižnice dýchalo svojou nezameniteľnou atmosférou.

Čím teda bolo nedávne stretnutie hendikepovaných literátov, ktoré sa uskutočnilo 25. 10. 2022 v čitárni Verejnej knižnice Jána Bocatia v Košiciach, výnimočné? A ono takým podľa ohlasov zúčastnených naozaj aj bolo.

V prvom rade celkom isto atmosférou samotnej čitárne, v ktorej bola inštalovaná výstava literárnych a výtvarných prác ocenených autorov súťaže Slovom a obrazom. Košická knižnica Košickému samosprávnemu kraju – jej organizátorovi poskytla len svoje priestory, ale spolu s ochotou, s akou prijali aj organizačnú spoluúčasť na stretnutí zrakovo postihnutých autorov z Levoče a Košíc, a pohostinným prijatím, vytvorili veľmi príjemný štart na takmer trojhodinové popoludnie plné literatúry a ľudského slova o všetko, čo ju tvorí, čo znamená pre autora, čo ňou v minulosti hýbalo a hýbe aj dnes. Len na okraj: vidieť medzi ocenenými prácami súťaže aj básne Lucie Rybárovej, košickej začínajúcej autorky, členky levočského i spišskonovoveského literárneho klubu, bolo potešujúce.

Priaznivý dojem z prostredia aj tentoraz výrazne umocnil vklad hosťa podujatia. Silou jeho osobnosti, literárnych skúseností, odborných vedomostí, ale aj ľudskosťou ich podania.

Aspoň v skratke: Ján Gavura vyštudoval odbor slovenský a anglický jazyk, po ňom aj odbor katolícka teológia. Po internom doktorandskom štúdiu teórie a dejín slovenskej literatúry sa stal odborným asistentom na dnešnom Inštitúte slovakistických, mediálnych a knižničných štúdií Prešovskej univerzity v Prešove. V roku 2014 mu bol udelený titul docent. Spomínaný inštitút aj vedie. Ako literárny vedec sa zameral najmä na teóriu a poetiku básnického textu, jeho interpretácii a umeleckého prekladu.

Je autorom troch vedeckých monografií, pripravil dve súborné vydania básnického diela Laca Novomeského, spolupracoval na viacerých monografiách, zborníkoch a učebných textoch, je dramaturgom a editorom vydavateľského združenia Slniečkovo a združenia Európsky dom poézie Košice i šéfredaktorom časopisu Vertigo.

Napísal štyri básnické zbierky. Za prvú, Pálenie včiel, bol v roku 2001 ocenený Cenou Ivana Kraska za najlepší debut v slovenskom jazyku. Jeho poézia bola preložená do viacerých svetových jazykov vrátane japončiny. Sám je autorom a spoluautorov viacerých umeleckých prekladov z angličtiny, zúčastnil sa viacerých medzinárodných literárnych festivalov.

Vďaka nenútenému, prirodzene, priateľsky vedenému rozhovoru moderátorky stretnutia Danky Dubivskej sme sa dostali aj k ďalším podrobnostiam z literárneho a profesionálneho života nášho hosťa. Napríklad k tomu, ako v malej knižnici, ktorá bola umiestnené oproti ich vchodu na popradskom sídlisku, kde vyrastal, stihol prečítať takmer všetko, čo mali k dispozícii.

Ako začínajúceho autora ho mimoriadne oslovili krátke, ale hutné básne Štefana Strážaya. Sám priznal, že ho celkom prirodzene v prvých pokusoch tvorby technicky napodobňoval. Na poéziu dokonca v istom čase zanevrel, čo súviselo s jeho úvahami o tom, či je jeho tvorba dosť výpovedná. Vtedy sa pokúsil o prózu. Vraj nie celkom neúspešne. Na jednom z ročníkov Jašíkových Kysúc bola jeho poviedka ocenená 3. miestom, ale poetika básnického textu si ho napokon predsa len získala. Niekoľko ukážok zo svojej poézie na stretnutí aj sám prezentoval.

Z pohľadu vzťahu autor – čitateľ nazval dnešnú dobu „terorom možností“, ktorý sa prejavuje širokým prístupom k publikačným možnostiam cez najrôznejšie printové či elektronické médiá. Tie síce ponúkajú kvantitu, kvalita tým však všeobecne upadá a je problém zorientovať sa v nej. „Poézií je niekoľko“, povedal. V tej súvislosti aj on dospel k poznaniu, že uverejnením si dielo autora začína žiť vlastným životom, čo vyžaduje zvlášť veľkú mieru autorskej zodpovednosti. Čitateľ si pritom môže vyberať, ktorá ho – ak je naozaj poéziou – osloví.

Inšpirácií z jeho autorských i profesionálnych skúseností bolo v to popoludnie pre každého, kto píše, naozaj dosť. Nachádzali sme ich v odpovediach na otázky moderátorky i prítomných, aj v jeho vyjadreniach k tvorbe tých, ktorí sa ju rozhodli v druhej časti podujatia prezentovať. Reagoval na nich s pedagogickým taktom, ale pritom otvorene. Skúsenosť, ktorou ho obdarila jeho vedecká práca i vlastný autorský postoj, nám ponúkala hlbší pohľad na prezentované básne Lucie Rybárovej i na prózu Petra Haška. V prípade Haškovej poviedky o jednej z jeho beletrizovaných epizód zo života Karla Maya sa náš hosť opäť vrátil do rokov, keď ho aj tento žáner ako tínedžera zaujal.

Aj takto potvrdil ono známe, že literatúru možno v zásade deliť len na dobrú a zlú. Rozmenené na drobné, tak naše košické stretnutie prítomným začínajúcim autorom opäť prinieslo viac inšpirácií, či rovno skúseností, ako kráčať za svojím zdokonaľovaním.

Ján Petrík