Matej Hrebenda a knižnica v kontexte odkazu nevidiaceho šíriteľa knižnej kultúry

Medzi nositeľov nášho národného kultúrneho bohatstva neodmysliteľne patrí svojrázna postava nevidiaceho šíriteľa knižnej kultúry Mateja Hrebendu. Vedený láskou a vášňou k tlačenému slovu, ku knihe, nielenže rád čítal, či neskôr si dával čítať, ale aj rád informoval o prečítanom, zbieral, kupoval, predával a zaobstarával knihy zámožnejším rodinám, ale aj prostému slovenskému ľudu. Stal sa významným kolportérom slovenských a českých kníh a kalendárov.  

Ľudo Zúbek vo svojej knihe V službách Mateja Hrebendu ho opisuje ako „…vysokého, dobráckeho starčeka so šedivými, do čela sčesanými vlasmi a výraznou, vetrom ošľahanou a slncom dohneda ohorenou tvárou. Najpozoruhodnejšie sú na ňom oči: jasnobelasé, doširoka otvorené, ako by chceli čo najdôkladnejšie preniknúť všetkými záhadami sveta. Ale... Starec je slepý. Pri chôdzi pomáha si palicou. Jeho štíhla postava je zhrbená pod ťažkým nákladom kníh, ktoré nosí v batohu na chrbte. Predáva i požičiava knihy. To je jeho zamestnanie.“

Kniha bola prepísaná do Braillovho písma v Levoči v r. 1949.

Matej Hrebenda sa stal námetom románu Vincenta Šikulu Matej. V SKN bola spracovaná do zvukovej podoby v r. 1984.

Bez záprahu a voza preputoval na svojich nohách väčšinu slovenských krajov. Stretávali ho na cestách v prvej polovici 19. storočia – spočiatku samého, neskôr so sprievodcom.

Slovenská knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči je po ňom pomenovaná od r. 1994, v tom čase to bola Ústredná knižnica pre nevidiacich Mateja Hrebendu, od. r. 1999 Slovenská knižnica pre nevidiacch Mateja Hrebendu. Sme špeciálnou knižnicou s celoštátnou pôsobnosťou v zriaďovateľskej pôsobnosti  Ministerstva Kultúry Slovenskej republiky.

Pri príležitosti 130. výročia úmrtia Mateja Hrebendu bola v oddelení knižnično-informačných služieb na Námestí Majstra Pavla v septembri 2010 otvorená stála expozícia Izby – čitárne Mateja Hrebendu. Na mieste je otázka, prečo práve v Levoči? Hrebenda je gemerský rodák, ale hrebendovské je celé Slovensko vďaka cestám, ktoré uskutočnil a vďaka knihám, ktoré pokryli celé Slovensko. Na jednej zo svojich suplikantských ciest bol aj v Levoči, ale to je vo vzťahu k Izbe okrajová skutočnosť. To, čo je podstatné, je symbolické prepojenie nevidiaceho šíriteľa knižnej kultúry na Slovenskú knižnicu pre nevidiacich, ktorá  je v zmysle hrebendovskej myšlienky knižničným centrom, odkiaľ putujú knihy priamo do príbytkov nevidiacich čitateľov.

Pri realizácii myšlienky sme vychádzali z toho, že expozícia nebude a ani nemôže byť založená na dobových exponátoch, tým menej na osobných predmetoch Mateja Hrebendu. Ťažko by sme ich hľadali v nenávratne storočí, keďže Matej sa rozdal do poslednej nitky a v konečnom dôsledku celé svoje imanie nosil v remennej krošni, ktorej vzácny obsah – knihy, taktiež rozdal. Niečo nepredstaviteľné pre dnešný svet, ktorý podlieha viac ako inokedy konzumnému spôsobu života. To vzácne, čo po ňom ostalo, to je dedičstvo otcov, navždy uchované v knihách, ktoré rozširoval, zbieral a zachoval pre nás.

V hrebendových časoch boli kníhkupectvá iba vo väčších mestách, a tak sa o šírenie kníh zaslúžili dobrovoľní kolportéri. Hrebendovi zverovali knihy autori a nakladatelia, s ktorými sa zoznámil na svojich cestách, napr. Gašpar Féjérpataky Belopotocký, Ján Kollár, Karel Amerling. Hrebenda sa neobmedzoval iba na vzdelancov, navštevoval aj chudobných ľudí, ktorí okrem šlabikára, či modlitebnej knihy sotva držali v rukách inú knihu.

Ako sa môžeme dočítať vo Vlastnom životopise, ktorý Hrebenda nadiktoval v r. 1860, lásku ku knihám získal už v detstve a nikdy sa jej nevzdal. Literárne cenný Vlastný životopis vydalo vydavateľstvo Osveta v r. 1976 pri príležitosti 180. výročia narodenia Mateja Hrebendu s posmrtnými doplnkami Daniela Záboja Laučeka zostavil a editoval Ladislav Hagara. Dnes je uložený v Literárnom archíve SNK, jeden exemplár máme v Izbe Mateja Hrebendu, zdigitalizovaný ho nájdete na webovej stránke Zlatého fondu denníka Sme.

Matej Hrebenda sa narodil 10. marca 1796 v obci Píla pri Tisovci (Rimavská Píla je dnes súčasť Tisovca, do r. 1979 bola samostatná obec). Hrebendovci patrili medzi významné malohontské rody, ktoré mali podiel na rozvoji duchovného života v Malohonte. Osobitne medzi nimi vynikol Jozef Hrebenda, starý otec Mateja Hrebendu, evanjelický kňaz v Tisovci. Matejov strýko z otcovej strany bol kňazom v Kostolnom, otec Samuel bol notárom a učiteľom, často však menil miesta pobytu, istý čas našiel uplatnenie v papierňach. Matka Alžbeta Lamošová pochádzala zo zemianskej rodiny – z Lipovca v Turci.

Matej už v detstve pociťoval svoj ťažký životný údel postupným strácaním zraku. Matka sa snažila vytvoriť na Píle rodine pevné zázemie. Ťažké sociálne pomery, pracovné vypätie nadanej vyšívačky a choroba predčasne vyčerpali jej sily. Matej mal len 10 rokov, keď matka zomrela.

Nadaný chlapec, otcom vlastne opustený, namiesto štúdií musel vstúpiť do služieb: „A tak i po smrti mojej matky najviac na Píle a na Hrlici som sa vychovával v škole, ale bohužiaľ nie tak ako by som žiadal,“ uvádza vo svojom životopise. Slepnúci chlapec sa však v škole naučil čítať a písať.

Hrebenda mal dvoch bratov – staršieho Jozefa, ktorý žil vo Viedni – bol vojakom, záhradníkom, napokon strážnikom vo väznici. Mladší Daniel, ktorého po smrti matky zobral do opatery tisovský mešťan Samuel Albíni, sa ako malý chlapec utopil v rieke Rimave.

Mateja prichýlili cirkevné zbory a školy, živil sa ako mendík, najprv na píľanskej škole, v Hrlici v Gemeri, v Rimavskom Brezove, v Hornom Záturčí.

Mendíka, teda pomocníka na ľudovej škole a na evanjelickej fare, platila cirkev, prespával v škole, stravoval sa po rodinách. Večer sa šiel „pripovedať“, kde sa má ísť najesť. Jeho povinnosťami bolo zvonenie (okrem večer o desiatej a ráno o štvrtej, to odbavil obecný vartáš), ďalej nosenie úradných listov do susedných cirkví, ťahanie mechov pri orgáne, spievanie (aj pri pohreboch), iné drobnejšie práce (napr. do pece zakúriť). 

Práve rola mendíka zrodila hlavné osobnostné črty Mateja Hrebendu: skromnosť, ochota pomôcť, schopnosť byť tam, kde možno piesňou alebo básňou vysloviť želanie, ale aj kde sa završuje životný cyklus.

V tomto prostredí sa rodil vinšovník, veršovník, hymnológ Matej Hrebenda. Od mladých rokov tvoril duchovné náboženské piesne a oslavnú poéziu. Zbierku svojich duchovných piesní a modlitieb nazval Poklad srdce z evanjelia Pána Ježiša a z učenia apoštolského vybraný. Nemal ani tridsať rokov, keď završoval svoj rukopisný kancionál a modlitebníček.  Obsahuje piesne nové na všetky nedeľné a sviatočné evanjelia a texty epištolické. K nim napred sú pridané na každý deň v týždni po dve piesne, ranná a večerná a na konci– citujem: „...na každý deň v týždni dve modlitbičky skrze Mateja Hrebendu skladané a cudzou rukou pre mdlobu zraku písané.“

Hrebendove verše boli spočiatku pohrebné, rozlúčkové. Od r. 1814 cieľavedome skladal vinše, gratulácie a pozdravy váženejším, zámožnejším mužom i ženám, kňazom, notárom, učiteľom, zemanom, svojim dobrodincom.

Osemnásťročný Matej Hrebenda rozniesol na Mateja vinše významným Matejom svojho kraja: Matejovi Šulekovi, Honécimu, Holkovi, Haluškovi, Švantnerovi, Daxnerovi. Hrebendove verše boli dobroprajné, žičlivé, úctivé. Každý verš, či prosbu ukončil predstavením: „To úprimným srdcem Hrebenda Mathias, který se v lásku porouči zas.“ S pribúdaním veršov vznikla Knižečka Werssowných Winssu Rozličnych kresťanských Gmen. Viac ako 500-stranovú rukopisnú knihu ako i Poklad srdce opatruje Slovenská národná knižnica v Martine.

20-ročný Matej, aby si zabezpečil živobytie prijal službu hlásnika v Krokave a Hačave. Matej Hrebenda hlásnik spieval:

...že keď búrka príde, neublíži chyži,

vždy len človek blíži, Boh sa tak nezníži.

Oddychuj človeče, zaslúžiš si spánok,

prácu si skončil, skončil sa deň, prácou začneš ráno.

Túto prácu vykonával do r. 1829. Hlásnictva sa musel vzdať, pretože v tom čase bol už skoro slepý. V tých rokoch podnikal tiež suplikantské cesty za účelom zbierky na školu v Hačave. Vo Vlastnom životopise uvádza, že v r. 1822 sa stavala cez Hačavu cesta a „...bola zbúraná aj stará chatrná škola. Hačavania si novú školu budovať museli, a síce tak, aby v jednom stavaní i škola i kostol umiestnené boli.“ Súputnikmi na cestách mu boli Ondrej  a Ján Havalovci, Ondrej Klokoč, Pavol Petrovský. Vyzbierali 300 zlatých.

Podľa záznamov vo vlastnom životopise Matej spolu absolvoval 5 takýchto ciest:

r. 1823 – Hnúšťa a balocká dolina,

r. 1824 – Rimavská Seč – Dobšiná – Jelšava,

r. 1824 – cez Hron – Hranovnica – celý Spiš – Šarišská a Abovská stolica – Poprad – Podolínec – Levoča – Nová Ves – Podhradie – Vlachy – Krompachy – Prešov – Sabinov – Bardejov – Michalovce – Rankovce – Košice – Gelnica – Švedlár – Mníšek – Telgárt,

r. 1824 – Rožňava – cez Volovec – Smolník – Jasov- Moldava – Tokaj – Nyiregyházy – Miškovec – Rimavská Sobota,

r. 1825 – Mátra – Kál – Szolnok – Szarvas – Békescsaba – Orósháza – Komlós

Pred poslednou cestou v r. 1825 sa oženil so Zuzanou Gabajovou, dcérou krokavských pastierov. V tomto období začal zhromažďovať knihy.

V r. 1826 sa narodil Hrebendovcom syn Šimon Matej, ktorý ako 12-ročný ušiel do sveta (slúžil v Miškovci a Dolnej Žolči). Otcovi sa ozval až po 18 rokoch, keď od neho žiadal rodný list k sobášu.

V tom istom roku mu zhorela jeho osobná knižnica – 58 zväzkov v hodnote 80 zlatých, medzi nimi aj veršovaná skladba Nejdústojnejšího jména Pána Ježiše, za ktorou banoval celý život.

Na cestách zachraňoval pred skazou staré knihy, posielal ich do škôl, spolkov alebo ich donášal popredným vzdelancom. Takto zachránil mnoho kníh a pričinil sa významnou mierou o budovanie knižníc. Aj vzácny výtlačok Postily Jána Husa daroval Matici slovenskej.

Ako vyhlásený obchodník s knihami mal Hrebenda z Hačavy otvorené dvere napríklad aj na farách a školách. Vďaka dobrým ľuďom totiž väčšinu z predávaných kníh aj „prečítal“, teda „napočúval“ z čítania iných. Dnes by sme mohli povedať, že takto predbehol dobu a počúval audioknihy v priamom prenose. V dobe, keď sme u nás ešte nepoznali Braillovo písmo, tento slepec cestoval, aby pre iných i pre seba získaval inkunábuly, vzácne prvotlače, ale aj moderné diela z rôznych vedných odborov. Niektoré kúpil priamo na objednávku pána farára, rechtora, slúžneho na úrade či študentov lýceí . Svedčí o tom aj zachovaná korešpondencia:  „P.S. : Milý Pane Přítelíčku! Zdá se mi, že jste sobě žádal míti „Národní Zpívanky“ od p. Jána Kollára vydané. Svazek 1rvní u Neho více k dostání není; ale v Jelšavě jeden jest na prodej, že za něj žádají 2 zl. Stř. Svazek 2hý by se i u mne našel, a mohl by se dát za 3 dvacátníky. Což by ste o tom smýšleli, dejte mi písebnou správu, na Kmotra pána Laučeka zaslanou.“

V pamäti slepého muža sa križovali knižné dary, nákupy, objednávky, predaje, ponuky, menný i predmetový katalóg. Všetko to dnes evidujeme v moderných informačných systémoch. Hrebendova vonkajšia slepota bola porazená jasným vnútorným zrakom. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal s poúčaním a národným uvedomovaním. Hovorieval: „Knihy nielen kupovať, ale aj čítať...“.

V r. 1829 sa Hrebendovcom narodila dcéra Juliana.

Od r. 1830 Hrebenda začal nosiť na svoje cesty „Pamätník“. Sú v ňom zápisky od Jána Kollára, Karola Kuzmányho, Jána Chalupku, Andreja Sládkoviča, Michala Miloslava Hodžu a ďalšej desiatky národných dejateľov.

V r. 1838 navštívil banskobystrického kňaza a básnika Karola Kuzmányho, ktorý mu pri tejto príležitosti napísal do pamätníka nasledujúce slová:

„Nemôže slepý slepého viesť;  tento slepý by však bol dobrým vodcom i mnohému vidomému.“

Na cestách sa zoznámil aj s básnikom Jánom Kollárom, peštianskym kňazom. Od neho dostal darom Slávy dcéru, Kázne, Národné spievanky, Čítanku.

V r. 1831 Hrebendovi umrela manželka. Po roku a pol sa oženil druhýkrát s Annou Choljavou z Čiernej Lehoty. O svojom manželstve napísal: „Sme síce obaja chudobní a žobráci, ja slepý a moja manželka chromá, ale obidvaja až do tohto dňa šťastní a spokojní s lósom svojim, lebo hoci ničoho nemáme, nič nám ani nechýba.“

V r. 1834 si v Hačave postavil chalupu a usadil sa tam natrvalo. Dom Mateja Hrebendu v Hačave už nestojí. Hačava je dnes mestská časť Hnúšte. V obci stojí pamätník Mateja Hrebendu, odhalený v r. 1968, autorom pamätníka je akad. sochár Juraj Hovorka.

V máji 1838 Hrebenda ide na návštevu k bratovi do Viedne. Cestou navštívil štúrovcov v Bratislave. Benjamín Pravoslav Červenák, ktorý viedol štúrovský Slovanský ústav hovorí o návšteve Mateja Hrebendu: „On pozdravil študentov a odetý do typického kroja bol prijímaný ako muž učený, vzdelaný a osvietený básnik slovenský.“ To už sa priblížil čas 40. rokov 19. storočia, v ktorých mladé Slovensko pristúpilo k veľkým činom kodifikácie spisovnej slovenčiny. Zrodili sa distribučné strediská pre šírenie slovenskej knihy - v Pešti Ján Kadavý, v Liptovskom Svätom Mikuláši Gašpar Belopotocký, v Báčke dolnozemskej Štefan Homola, v Trnave Martin Tamaškovič, v Prahe Peter Bohúň a ďalšie. Boli to neziskové kníhkupectvá. Mnohé spolupracovali s Matejom Hrebendom.

Od jesene 1842 bol nútený si nájsť sprievodcu, nakoľko mu zrak veľmi zoslabol. Odvtedy ho na cestách sprevádzali 12 až 16-roční chlapci, zväčša siroty.

Hrebenda dary nielen prijímal, ale aj rozdával. Matici slovenskej daroval kalendáre, knihy (25 zväzkov) a 3 zlatky. Pripája sa tak k darom Martina Hamuljaka, Michala Rešetku, Sama Chalupku a spoluvytvára v matičnej Bibliotéke slovenskú knihoveň – Slovenskú národnú knižnicu a v nej tie najvzácnejšie fondy – prvotlače, tlače 16. storočia, medzi nimi biblie, ale i kalendáre.

Slovenskému gymnáziu v Revúcej daroval dar najvzácnejší – celú svoju knižnicu. Boli v nej knihy, ktoré vyšli v Čechách a na Slovensku v rokoch 1848 – 1870. Okrem toho aj všetky svoje úspory - 200 zlatých. Tie potom zhabal štát po násilnom zatvorení troch slovenských gymnázií a Matice slovenskej.

Bratislavskému evanjelickému lýceu, ktoré Hrebenda navštívil v r. 1838, daroval 12 cenných zväzkov.

Knižné dary venoval aj študentom Prešovského evanjelického kolégia.

Keď mu už nohy zoslabli a nevládal, stal sa trafikantom, predával tabak, sviečky a ocot.

13. marca 1880 slepý Matej Hrebenda ochorel a o tri dni – 16. marca 1880 skonal.

Necelé desaťročie po jeho smrti sa zrodilo rozhodnutie vybudovať v Martine Národný dom – s Múzeom a Bibliotékou, ktorej úlohou bolo zbierať a opatrovať národné literárne pamiatky. Splnili sa tak Matejove slová, ktorými komentoval zatvorenie veľkorevúckeho gymnázia a Matice slovenskej: "Od rána do večera mení sa čas, nezomrela dievčica, iba spí."

Na počesť Mateja Hrebendu je od r. 1955 marec vyhlásený za mesiac knihy.

K 100. výročiu úmrtia Mateja Hrebendu v roku 1980 vyhlásilo UNESCO Mateja Hrebendu za Jubilanta UNESCO.

Po Matejovi Hrebendovi je pomenovaná knižnica v Rimavskej Sobote.

V roku 1996 Ministerstvo školstva udelilo gymnáziu v Hnúšti čestný názov Gymnázium Mateja Hrebendu.

Každé dva roky sa koná pod záštitou ÚNSS a SKN recitačná a autorská súťaž zrakovo postihnutých Dni Mateja Hrebendu. Vyprofilovali sa na základe recitačnej súťaže zrakovo postihnutých, ktorú organizoval bývalý zväz invalidov na Slovensku. 1. ročník sa uskutočnil v novembri 1977 v Bratislave.

Mesto Hnúšťa vyhlasuje každoročne v spolupráci s Knižnicou prof. Štefana Pasiara a Základnou umeleckou školou v Hnúšti regionálnu súťaž literárnych prác žiakov základných a stredných škôl Hrebendova kapsa. V minulom roku sa uskutočnil 17. ročník.

Slovenská národná knižnica pri príležitosti 220. výročia narodenia Mateja Hrebendu z Hačavy umožňuje čitateľom nahliadnuť aj do dokumentov uchovávaných v Literárnom archíve SNK.

V r. 2010 bola v SKN otvorená stála expozícia Izby Mateja Hrebendu v Slovenskej knižnici pre nevidiacich.

Za účelom obnovenia a doplnenia Izby sme absolvovali v júni 2016 pracovnú cestu. Navštívili sme Hnúšťu, Tisovec, Rimavskú Sobotu.

Od viceprimátora Hnúšte pána Romana Lebedu sme získali darom dve knihy o Matejovi Hrebendovi. Ide o nové vydanie knihy Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Následne sme sa stretli s riaditeľkou MsKS v Hnúšti pani Dianou Vojenčiakovou a pánom Martinom Pliešovským, ktorý SKN venoval v sklenenom ráme poštové známky, pripomínajúce 220. výročie narodenia Mateja Hrebendu. Známka bola vydaná 10. marca 2016. Autorom výtvarného návrhu je akad. mal. Dušan Kállay. Obrazovým motívom je ilustrácia kráčajúceho Mateja Hrebendu s pomocníkom.

Navštívili sme aj knižnicu Štefana Pasiara v Hnúšti. V Gymnáziu Mateja Hrebendu v Hnúšti nám riaditeľka školy Margita Féderová ukázala vzácny výtlačok knihy Slávy dcéra Jána Kollára, ktorú Matej Hrebenda venoval Malohontskému učiteľskému spolku v r. 1865. Navštívili sme aj knižnicu Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobote a Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote. Zástupca riaditeľa múzea Ján Aláč prisľúbil SKN do dlhodobej výpožičky drevenú maketu chalupy Mateja Hrebendu. V Hačave pri symbolickom hrobe na cintoríne a pri pamätníku Mateja Hrebendu v obci sme si uctili jeho pamiatku. Na záver sme sa stretli s pánom Slavomírom Bálinkom. Jeho otec venoval drevenú maketu domu Mateja Hrebendu v r. 1965 múzeu v Rimavskej Sobote. Prezreli sme si aj miesto, kde v minulosti stál dom Mateja Hrebendu. Z bývalého domu sa zachovala iba jedna časť v pivnici súčasných majiteľov.

Prezentácia (PDF)