Mikuláš, „dídžejka“ a poézia

Posledné stretnutia Literárneho klubu SKN v roku zvykla vedúca klubu Danka Dubivská zvolávať na niektorý z dní okolo Mikuláša. Tradíciu zachovala aj tentoraz v čase 10. výročia existencie klubu. Aj 7. decembra 2022 boli okrem šálok s kávou či čajom na stoloch i medovníky a iné sladkosti. Nechýbali ani poháre s trochou vínka... Aj vďaka piatim frekventantom z levočského rehabilitačného strediska s ich vedúcou Lenkou Finikovou-Heimschildovou nás bolo dokonca podstatne viac ako inokedy. Bez troch online pripojených autorov som v zasadačke napočítal niekedy 15, inokedy 18 duší. Rád vysvetlím, prečo, ale trochu neskôr. Aby sa nezabudlo na to najdôležitejšie, nechýbal, samozrejme, literárny hosť a navyše – prekvapenie.

Poďme však po poriadku. Pozvanie na naše mikulášske stretnutie prijal Jozef, alebo – podľa mena na svojich zbierkach poézie – aj Joe Palaščák, spisovateľ (básnik, prozaik, dramatik a publicista), občianskym povolaním redaktor košickej literárnej redakcie rozhlasu RTVS. Rozprávať teda mohol nielen o svojej literárnej tvorbe, ale aj o práci „literárneho rozhlasáka“, ktorého relácie môžeme počuť najmä na okruhu Devín.

Joe študoval slovenský jazyk a literatúru v kombinácii s estetikou na Prešovskej univerzite, titul PhD. získal v odbore Literárna veda na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika. Učil na UPJŠ v Košiciach, a na Katolíckej univerzite v Ružomberku, ale ako sám povedal, práca s literatúrou pre rozhlas ho oslovila silnejšie. Napokon, je autorom dvoch básnických zbierok Teloi (2009) a Notácia, (2014), napísal bibliofíliu Otec, Syn a Cudzinka (2010). Prózu, recenzie a eseje publikoval časopisecky, na internete a v dvoch antológiách. Pre rozhlas spolu s manželkou napísali rozprávkový seriál Zebra Ebra (2011). Je tiež spoluautorom divadelnej hry Divadla Na Peróne Slovenský raj (2017). Za zbierku Teloi bol ocenený Prémiou Ceny Ivana Kraska, ktorú môže autor získať iba raz v živote, preto že sa udeľuje len za pozoruhodný debut.

V rozhovore s moderátorkou stretnutia nám priblížil nielen svoj vzťah k literárnej tvorbe, k svojim začiatkom, ale aj k obsahu práce redaktora. Pochopiteľne, priestor dostal aj na prezentáciu svojej duchovne a filozoficky ladenej básnickej tvorby. Počúvali sme ho so záujmom, čo potvrdzovali aj otázky z publika.

Ako to už na slávnostnejších stretnutiach klubu býva, rozhovor s hosťom dopĺňa hudobný hosť. Svojím umením nás vedeli potešiť a atmosféru umocniť speváci, gitaristi, hráči na klavír, dokonca jeden saxofonista. Tento rok prišla Danka Dubivská po štipke zvažovania s nápadom siahnuť po celkom inom druhu umenia. Jej dcéra Kristína (Kika), mimochodom, dnes študentka veteriny a matka trojročného Viktorka, 30-ročná energická mladá baba, sa ako DJ Krystal už roky venuje umeniu mixovania, skrečovania a rôzneho iného dynamického narábania s hudbou. „Robí mi radosť, robiť radosť iným, zabávať ich...,“ povedala okrem iného, keď nám za konzolou, „oháknutá“ ako sa na mladú hudobníčku z tohto rangu patrí, predstavovala svoju dráhu.

Štúdium a úloha matky jej už natoľko nedovoľujú chodiť na rôzne „párty“, ale zahrá si. Dokonca aj doma, ak ju pri tom nechce zastúpiť jen syn. Ako „dídžejka“ si svojho času na viacerých špičkových podujatiach zahrala s viacerými osobnosťami tohto druhu hudobnej produkcie, ale ako sa vyjadrila, aj teraz je rada, ak má príležitosť postaviť sa za konzolu a roztancovať aj menšie obecenstvo. Okrem toho, čo si do jednotlivých vstupov pripravila, nám ochotne svoj „nástroj“ popísala a predstavila možnosti, ktoré diskdžokejovi pri produkcii poskytuje. Zapamätať si ich bolo celkom isto nad sily väčšiny prítomných, ale keď sme dostali možnosť niečo si sami vyskúšať, pár odvážlivcom sa našlo. Pravda, po chvíľke váhania, ktorú ako prvá využila šesťročná Eliška, dcérka pani Finikovej a zdalo sa, že ju po chvíľke nesmelších ťahov bude problém od konzoly odtrhnúť.

Možnosť zameniť na chvíľu svoju brailovskú autoritu za skrečing si po nej vyskúšal nielen Michal Tkáčik, ale aj náš literárny hosť. Veď ako sa predtým priznal, ani práca s elektronikou mu popri príprave podkladov pre server redakcie, fotenie a strihanie nie je cudzia.

Podujatia, najmä besedy, ktoré sa na pôde SKN konajú, bývajú pre okolie zväčša tiché. Ak sa konajú v priebehu pracovného času, napríklad pre školy, ale aj iných záujemcov, osadenstvo sa snaží po chodbách, obrazne povedané, chodiť po špičkách. Produkcia Krystal, i keď zďaleka nebola totálne diskotéková, prilákala do zasadačky aj niekoľko ďalších záujemcov. Niektorých na dlhšie, niektorých aspoň na chvíľu. Spočítajte ich potom čo najpresnejšie.

Aj čas tohtoročného mikulášskeho stretnutia literárneho klubu sa pri poézii a rytmoch rôzne upravených skladieb naplnil akosi rýchlo. Možno aj preto už nezostala chuť či odvaha na prezentáciu tvorby samotných členov. Jozefovi Palaščákovi najskôr padol kameň zo srdca. V úvode stretnutia totiž naznačil, že nevie, či je na jej posudzovanie celkom oprávnený. Hodnotenie tvorby, ako poznamenal, i keď aj tvorba má svoje pravidlá, je podľa neho značne subjektívna záležitosť. Potvrdil to skúsenosťou z hodnotenia jeho debutu, na ktorý mali jeho hodnotitelia nie celkom jednotný názor. Aj preto v danom roku Cenu Ivana Kraska neudelili. Byť však držiteľom prémie tejto ceny je predsa len uznaním kvality, ktorá do slovenskej literatúry v roku 2009 vstúpila vo forme prvej zbierky.

Na stretnutí napokon predsa len zaznelo pár básní z tvorby Lesany Kráľovičovej, ktorá sa k nám chcela, no nemohla pripojiť, a pozdrav v podobe aforizmov zaslal pred klubom aj Jozef Zbranek. A aby nás vianočne naladil, zaznel aj takýto:

• Lakomá
• Chcem mať sviatky štedré, pekné
• žena vždy mi ale riekne:
• Žiadne dary nedám už ti
• stačí ti, že papier šuští.“

Ak si kladiete otázku, či sa v deň stretnutia v zasadačke aj tancovalo, musím vás sklamať. Rytmy skladieb nás pohojdávali, ale poézia básnika Palaščáka nás zase upokojila, viedla k premýšľaniu. Napríklad aj o tom, že spojiť tieto dva žánre do jedného popoludnia nebolo až také márne.

Ján Petrík