Ministerka kultúry prenikla do života nevidiacich

Ministerka kultúry SR Martina Šimkovičová navštívila v pondelok 22. januára Slovenskú knižnicu pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči. Na jej pôde viedla rozhovory s riaditeľom Františkom Hasajom a ďalšími zamestnancami knižnice.

Vo zvukových štúdiách ju zaujal proces načítavania kníh pre nevidiacich a popri tom hlas dlhoročnej načítavateľky Dory Kulovej, na oddelení tlače a expedície sa oboznámila s procesom výroby kníh a časopisov v Braillovom písme.

Ministerka sa v rámci spoločných dialógov obrátila s otázkami aj na hlavného koordinátora Slovenskej autority pre Braillovo písmo Michala Tkáčika a požiadala ho o interpretáciu textu v braili. Zaujímalo ju, za akú dobu je nevidiaci človek schopný zvládnuť čítanie v Braillovom písme. „Je to bežný spôsob, ako keď sa deti učia abecedu v prvom ročníku. Ak je človek starší, trvá to dlhšie,“ vysvetlil Michal Tkáčik. Reč bola aj o citlivosti rúk nevidiacich, rovnako téma gramotnosti, ktorá sa u zrakovo znevýhodnených ľudí nevyhnutne spája s ovládaním Braillovho písma. „Snažíme sa to deti učiť, dostať im to pod ruky,“ ozrejmil M. Tkáčik, ktorý sa dotkol aj zatiaľ stále problematickej otázky výroby a sprístupnenia učebníc pre nevidiacich, v ktorej sa pozitívnym spôsobom angažuje práve SKN.

Vedúca oddelenia tlače a expedície Miroslava Kučerová ministerke M. Šimkovičovej ukázala nový multifunkčný raziaci stroj na Braillovo písmo a hmatovú grafiku PUMA VII, ktorý nahradil pôvodný, 60 rokov slúžiaci Marburger.

Stolový kalendár v sútlači Braillovo písmo a zväčšená čiernotlač, do ktorého nahliadla, ohodnotila slovami: „Je naozaj veľmi dobrý, taký by potrebovala aj moja mama.“

Zastávka u korektoriek Braillovho písma pokračovala rozhovorom s jednou z nich – Stanislavou Húskovou, ktorá opísala, ako sa korektúra časopisov či kníh prostredníctvom brailovho riadku realizuje. M. Šimkovičovú zaujímalo, či je proces korektúry náročný. „Braillovu abecedu sa učíme od základnej školy a pre nás to už ťažké nie je,“ odpovedala S. Húsková. Nasledovali ďalšie otázky – ako dlho vydržia texty korigovať, ako sa im práca páči, či nemajú unavené prsty, a návštevu na ich pracovisku uzavrela slovami – obdivujem vás.

Na pracovisku výpožičiek pre deti a mládež si ministerka prezrela knihy v Braillovom písme. „Nikto nevymyslel nič lepšie,“ doplnil riaditeľ F. Hasaj, čím podčiarkol význam jedinečného nástroja vzdelávania nevidiacich. Alena Repaská, vedúca oddelenia knižnično-informačných služieb, informácie doplnila slovami: „Štandardné knihy v Braillovom písme pre deti sa snažíme ozvláštniť reliéfnou grafikou i zväčšenou čiernotlačou.“

A ako je to na Slovensku štatisticky so zrakovo znevýhodnenými? Na túto otázku zodpovedal kompetentne Michal Tkáčik, ktorý ozrejmil, že takéto štatistiky neexistujú: „Jediný, kto by mohol dať relevantnú odpoveď, je zdravotníctvo, no tam je získanie informácií nemožné. My disponujeme iba štatistikou o počte čitateľov, školy zas o počte žiakov.“ Michal Tkáčik sa popri tom dotkol aj ďalšej naliehavej témy: „Pokiaľ sa brail nepodchytí v prvých rokoch, vzniká veľký problém. Komplikuje to v konečnom dôsledku možnosti nevidiacich v dospelosti sa zamestnať.“

Napokon ministerka kultúry nahliadla v zasadačke do bohatej ponuky produktov SKN. Riaditeľ jej v krátkosti predstavil ponuku 18 druhov časopisov a kalendáre, ktoré SKN vydáva a informáciu doplnil o novinku: „Máme už aj e-shop, ktorý umožňuje nevidiacim komfortne si objednať všetky naše produkty.“

Záverečné minúty návštevy ministerky patrili v súčasnosti naliehavo diskutovanej téme – inklúzii vo vzdelávaní zrakovo postihnutých, ale aj zápisu do kroniky. Pri odchode neskrývala nadšenie a obdiv, adresovaný záslužnej a špecifickej práci zamestnancov tejto levočskej inštitúcie.

Zuzana Pellová