Na literárnom klube s Dalim
Stretnutia autorov, ale i nepíšucich záujemcov v Literárnom klube SKN bývajú vždy niečím zaujímavé. Napokon, keby to tak nebolo, nemali by zmysel. Ľudia, ktorí sa dobrovoľne stretávajú na základe istého spoločného záujmu, tak robia práve preto, aby ich podobné podujatia obohacovali.Súdiac podľa ohlasov, bol posledný predprázdninový klub, ktorý sa konal 21. 6. 2016, ako zvyčajne v zasadačke SKN, predsa len niečím výnimočný. Pre každého z jedenástich účastníkov možno niečím iným. Už podľa ich bezprostredných „poklubových“ reakcií sa však dalo tipovať, že najsilnejším prvkom, ktorý zjednotil ich dojmy, bol hosť stretnutia, básnik, vydavateľ, publicista, trochu grafik ale aj a libretista Dalimír Stano.
Žije v Košiciach, má za sebou 8 kníh poézie, texty piesní, mnoho recenzií a článkov v našich i českých literárnych periodikách, ale aj libreto jedného zrealizovaného muzikálu Kubo. Ako spolupracovník časopisu pre mladých autorov Dotyky, člen porôt a organizátor i účastník literárneho života na Slovensku sa venuje začínajúcim autorom.
Nevidiacich účastníkov stretnutia zaujal už svojím mierne chrapľavým hlasom a nekonvenčnými, v úvode besedy dosť úsečnými a nadhľadom okorenenými odpoveďami. Nebolo teda treba dlho čakať a z pléna zaznela aj otázka, koľko má rokov. Hosť sa jej nevyhol, akurát vymenil poradie číslic a tak nám bolo jasné, že deklarovaných 16 mu už muselo minúť veľmi dávno. O to zaujímavejšie bolo jeho otvorené, úprimné priznanie k tomu, že básne s erotickým nádychom, na ktorých čítanie ho neskôr najmä ženská časť prítomných nakoniec uhovorila, napísal pre podstatne, podstatne mladšiu, vtedajšiu priateľku.
Takmer celá slovenská literárna verejnosť mu hovorí Dali. Vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ, v edícii toho istého mena publikoval predovšetkým poéziu mladých autorov. Rád posedí pri pive, v Košiciach sa pri ňom stretáva nielen s priateľmi z literárnej, ale aj z hudobnej brandže. Svoj ľudský rozmer, v ktorom okrem vtipu a nadhľadu dominuje aj otvorenosť, potvrdil i ukážkou z poslednej knihy, tzv. flexibuku košického vydavateľstva Vienala. Ide o knižku so štyrmi lepenkovými obalmi v hrebeňovej väzbe, z ktorej druhá polovica patrí ilustráciám výtvarníka Vladimíra Semana. Kniha sa vďaka stredným lepenkám dá prevrátiť tak, že začína ilustráciami. Vtedy poézia tvorí jej druhú časť. Tá Daliho má názov Myslím a sú v nej básne s priamou kritikou medziľudských vzťahov. Od osobných cez celospoločenské až po medzinárodné. Každá z častí je opatrená citátom z Biblie, čím dostáva podstatne hlbší význam, v Daliho podaní predovšetkým ten kritický. Priamy, ale ľudsky láskavý.
Aj na tomto klubovom stretnutí dostali svoj priestor autori, ktorí s literárnou tvorbou začínajú. Peter Haško sa tentoraz predstavil niekoľkými svojimi sentenciami, Stanislav Škultéty pokusom o prózu, v ktorej sa nevidiaci vo viacerých situáciách stáva nápomocný vidiacim. Prekvapením popoludnia však boli prózy Michala Hercega a Želky Zemčákovej.
Michal žijúci v Bratislave prekvapil už tým, že si našiel čas a svoj pobyt v Levoči spojil aj s účasťou na stretnutí, Želka tým, že sa po dávnejšej básnickej tvorbe, ktorú už považuje za uzavretú, prezentovala poviedkou. V oboch prípadoch to boli svieže dielka, ktorým nechýbal nadhľad, v Hercegovom prípade aj viac situačného a jemného slovného humoru. Mne osobne v jeho poviedke Čo dokáže teta Nuda na dvoch či troch miestach chýbalo presnejšie odôvodnenie konania hlavného chlapčenského hrdinu ako nevidiaceho. Dali (ale aj iní prítomní) ju však prijal bez výhrad a obe poviedky, teda aj Želkinu Polhodinku slobody akceptoval s ocenením ako vydarenú.
Podčiarknuté a spočítané – tri hodinky stretnutia aj tentoraz ubehli rýchlo. Zaujímavá debata s hosťom spolu s jeho oslovujúcou poéziou a dobrými ukážkami z tvorby ostatných autorov vytvorili prostredie s atmosférou, ktorá mala prečo doznievať ešte po stretnutí. O to viac sa je prečo tešiť na najbližší, septembrový klub.
Ján Petrík
Prihlásenie
Vyhľadávanie
ANKETA
