Na Valentína po starom aj nie
Ak pravidelnejšie sledujete naše články o dianí v Literárnom klube pri SKN, viete, že jeho stretnutia majú vždy rovnakú štruktúru. Na každé sa vedúca klubu Danka Dubivská snaží zabezpečiť buď literárneho, alebo inak umelecky orientovaného hosťa, na každom sa jeho účastníci môžu prezentovať svojou literárnou tvorbou a vyjadrovať sa k nej. Dôvod meniť toto zaužívané, aj keď nepísané pravidlo nebol ani 14. februára, i keď bol Valentín – sviatok zaľúbených.Ako vzájomne zamilovaných do poézie či prózy nás Danka hneď na úvod obdarila medovníkovým srdiečkom, ale ďalej sa stretnutie nieslo v klasickom duchu. Teda pokiaľ ide o spomínanú štruktúru. Vďaka hosťovi, prezentovaným textom a témam, o ktorých sa diskutuje, sa jednotlivé „kluby“ na seba našťastie nepodobajú a tak aj tento, prvý v roku 2017, bol jedinečný, určite zaujímavý.
Hostkou bola poetka Mária Jankalová-Vaškovičová, autorka dvoch básnických zbierok Zastávka na znamenie (1990) a Napospas vetru, vode (1996). Jej poézia je pretkaná spomienkami na detstvo a domov. V širšom zmysle citlivo, ale pritom nástojčivo hovorí o ľudských väzbách k rodičom a krajine s ktorou je vo svojej každodennosti zžitá. Až tak, že určuje jej citový a myšlienkový svet. Bez pátosu, ale aj bez sentimentu.
Presne v tom duchu sa niesol aj autorkin rozhovor s moderátorkou stretnutia Dankou Dubivskou, ale aj jej odpovede na väčšinu otázok, ktoré padli z pléna. Bez toho, aby ju priamo menovala, sme sa tak dozvedeli o jej vzťahu k rodnej Štefanskej Hute (časť obce Kluknava), kde prežila detstvo, i o jej terajšom živote v Gelnici, ktorý je spojený s jej niekdajšou prácou knihovníčky, terajšou prácou konateľky malej rodinnej firny, ale aj s rodinou.
Pochopiteľne, prišiel čas aj na ukážky z tvorby našej hostky. Jej komunikatívna, obrazmi prírodných motívov a ľudských vzťahov prežiarená poézia celkom isto oslovila väčšinu z prítomných poslucháčov. Možno aj preto sa k nej, už v rámci prezentácie svojej tvorby, pripojil aj básnik Janko Ličko svojimi tromi básňami. Ako skúsený recitátor ich vedel aj patrične podať. Hneď prvá s témou chleba ako spomienky na matku však podobne, ako ďalšie dve – jedna z nich o podobách lásky – zaujala nielen silou myšlienky, ale aj jej spracovania.Aj na tomto stretnutí sa priamo od poézie skrútila reč na jej potrebu pre človeka, na otázky, či ju dnešná mladá generácia ešte potrebuje, či mala podobne ako iné menšinové žánre vymiznúť z vysielania televízie a rozhlasu, a či je dnešná „moderná“ slovenská poézia schopná oslovovať tak, ako si myslíme, že oslovovala v minulosti. Všetko sú to témy, ktoré zostanú neuzavretými, tak ako nimi boli aj v minulosti. Je v nich hľadanie seba samého. Hľadanie jednotlivca v komunikácii s inými. Práve preto si ich budú ľudia, ktorí majú blízko k sile slova a jeho estetickému účinku, nastoľovať ešte ďalšiu večnosť.
Pokiaľ šlo o prítomnosť, čas do klasickej štvrtej, pol piatej hodiny, kedy sa zvykneme naplnení zážitkami i rozhovormi rozchádzať, zostal aj na prezentáciu jedinej prózy, ktorá na februárovom klube zaznela. Peter Haško nám na posúdenie predložil 13. pokračovanie svojej životopisnej prózy o spisovateľovi Karlovi Mayovi. Jeho schopnosť byť zaujímavým rozprávačom ocenila aj hostka stretnutia, čím podobne ako iní hostia potvrdila Petrovu najcennejšiu devízu jeho písania.
Ak som si dovolil zauvažovať nad tým, že tomuto pokračovaniu chýbalo viac dialógov, myslel som najmä na to, že ich precíznejšie využívanie by mohlo pripravovaný rukopis nielen rozšíriť, ale pridať mu aj na dynamike, ktorá by prispela k ešte hlbšiemu čitateľskému zážitku.
Dúfam, že sa naň môžeme tešiť na ďalších stretnutiach klubu. Tak ako na atmosféru tých, ktoré nás ešte v tomto roku čakajú. A, hádam, nielen v tomto.
Ďalšie fotografie:
Ján Petrík
Prihlásenie
Vyhľadávanie
ANKETA
