O Majstrovi Pavlovi aj Oklamanej rybe majstra Župníka

Nebýva zvykom pozývať si na náš klub práve fotografov. Ale občas, ako sa to potvrdilo aj teraz, bola táto zmena príjemnou výnimkou. Peter Župník je totiž píšucim fotografom, a tak sme si ho ako hosťa klubu užili v stredu, 8. februára v SKN aj v polohe esejistu. Medzinárodne známy fotograf, dlhodobo žijúci vo Francúzsku, hoci dnes už usídlený opäť v Levoči, s nami prebral všetko. Na moje otázky odpovedal hĺbavo a farebne. Lebo jeho fotografie tou duchovnou farebnosťou skutočne oplývajú. Či je to jeho pôsobivé dielo Majstra Pavla alebo netradične nasnímané fotografie zvierat, ktoré odrazu vnímate celkom inak vďaka inému pohľadu vnímavého oka fotografa.

Peter Župník sa rozrozprával aj o fascinujúco nafotenej lietajúcej rybe, ktorú na fotke možno vnímať hoci aj ako ufo alebo prinajmenšom zvláštny a nevysvetliteľný úkaz. Fotografia vznikla netradične – na naliehanie spolužiakov na internáte, že ryba už pridlho na izbe zapácha. Keď sa ju odhodlal konečne vyhodiť, cestou po chodbe natrafil na okno, kde boli dve diery, ktoré ho nesmierne zaujali. Ak si to chcete predstaviť, tak naozaj také okrúhle, akoby ich niekto vystrelil zbraňou a sklo sa nerozsypalo. Dva otvory v okne fotografa okamžite inšpirovali. „Strčil som tú rybu do otvorov, čo vytvorilo efekt, akoby ryba vlietala dovnútra,“ zasmial sa pri opise, ako fotka, ktorá mala neskôr veľký úspech, vznikla. A dostala aj príznačný názov – Oklamaná ryba. Odhaľuje nepochybne zaujímavú umeleckú polohu Petra Župníka, ktorý pôsobivým spôsobom nafotil aj unikátne dielo Majstra Pavla. To, ako sám potvrdil, by si nenechal ujsť aj preto, že je Levočan a na tomto majstrovi, ako priznal, je skutočne čo obdivovať. „Mnohí sa môžu dodnes inšpirovať, rozhodne predbehol svoju dobu,“ dodal.

Hoci pri vyratúvaní jeho koreňov zistíte, že otec je Ukrajinec, mama Češka, on je rodák z Levoče žijúci v obci Klčov pri Levoči, no dlhé roky v Paríži, napriek tomu sa predsa považuje za Spišiaka. Neraz ho v začiatkoch inšpiroval pri fotografovaní práve otec, uznávaný šľachtiteľ. Fotil totiž, ako to nazval – jeho konáriky v sade a prírodu z rôznych zaujímavých pohľadov. Priznáva, že objekty či prírodu fotí rozhodne radšej než ľudí.

Jeho krátke texty podobné literárnym freskám zrkadlia zamyslenia, akoby ste vo vlastnom vnútri hľadali odpovede a odpovedali si na ne obrazom. Nefotí len pozorným okom, ale i dušou. Tvrdí, že nie všetko vnímame len očami a ich dominanciou si nie je vôbec istý. Možno ovplyvnený i zážitkom, keď mal možnosť pozrieť si nezvyčajnú výstavu fotografií nevidiacich ľudí priamo v Paríži, na ktorú natrafil v nákupnom centre, kde by človek možno umenie vôbec nečakal. „Na tých fotkách bolo niečo iné a zvláštne. Určite aj kvôli predstave, že boli robené bez zraku, hoci pri fotení boli títo ľudia opisom inštruovaní, čo fotia,“ vysvetlil P. Župník.

Na klube si nevidiaci ohmatali jeho negatívy a pre porovnanie aj fotografie s rôznorodou kvalitou papiera, čo je pre poznanie sveta fotografa určite zaujímavá hmatová skúsenosť. Mohli sa pýtať, diskutovať, vstúpiť do rozmanitých príbehov na fotkách. Takže naozaj, počas klubu som nenadobudla dojem, že by sme prenikali len do sveta vizuálneho. Peter Župník je aj skvelým rozprávačom a keďže sme sa zhodli na tom, že každá z fotografií nesie v sebe aj vlastný príbeh, aj sám nás o tom presviedčal. Nielen fascinujúcou oklamanou rybou.

Z autorov sa s tvorbou prihlásila len Lesana Kráľovičová. Fotografovi sa niektoré z jej veršov páčili a vyzdvihol ich atmosféru. Je z nich zrejmé, že svet autorku zraňuje, no na druhej strane vzbudzuje aj nádej. Cítiť, že autorka literárne rastie.

Peter Župník s nami strávil takmer tri hodiny. My sme sa v jeho spoločnosti cítili príjemne aj preto, že je to človekom s rozhľadeným duchom, ale aj zmyslom pre humor či iné umenia, napríklad hudbu. Je fanúšikom kapely Pink Floyd, ale aj Fermaty či Mariána Vargu.

Keďže som zažila pár jeho výstav, môžem potvrdiť, že je to priestor nepoznaného a objavovaného. Môžete hľadať a nachádzať, uistiť sa, že fotografia dáva veciam a stavbám aj úplne inú ako prísne reálnu kompozíciu. Umenie je v tomto zmysle bezodný batoh s inšpiráciou a ponúka veľa možností. Napokon zachytávanie momentov, ktoré sú vrtkavé a v uhle svetla či tieňa vám môžu rýchlo uniknúť, je naozaj, ako sme videli, prekvapivé.

Verím, že prvý tohtoročný klub bol príjemnou nádielkou všetkého, čím sme chceli stretnutie naplniť. A napokon, aj dobrou príležitosťou mať v mysli vždy otvorené okno...možno  aj také ako Peter Župník, do ktorého vošla ako netradičný výjav aj lietajúca ryba, napokon predsa len pochovaná v odpadkovom koši.

Opäť sme si stredajší klub vychutnali naživo aj online, v zasadačke nás bolo 11, online šesť. Je vždy potešiteľné tráviť čas so zaujímavým hosťom i vami, autormi.

Verím, že v marci sa opäť stretneme. A vy dovtedy niečo zaujímavé napíšete.

Daniela Dubivská