Po lete opäť v klube

Obráťme to trochu naruby. Leto je tu aj preto, aby sa jedného dňa minulo. Trochu hlúpa logika, ale zvážte - na jednej strane nám berie teplé, slnkom presvietené dni, ktoré vystriedajú hmly a dažde, na druhej však prináša to, čo sa mu podarilo nahonobiť na poliach, v záhradkách či v lesoch.

Toto má byť článok o stretnutí Literárneho klubu pri SKN a tak sa vám môže zdať, že ho začínam z veľmi čudnej strany. Pokiaľ však ide o klub, tohtoročné leto sa minulo aj preto, aby mohlo prísť ďalšie stretnutie jeho členov. Čas prázdnin je totiž predsa len vhodnejší na niečo iné ako na vysedávanie. A potom - po pôste je každá slaninka predsa len lepšia ako dovtedy.

Neviem, či tí, ktorí sa 13. septembra v zasadačke SKN stretli, tešili na klub viac alebo menej, isté však je, že prišli radi. Svedčí o tom nielen počet zúčastnených (tentoraz spolu 14 aj s neodmysliteľným hosťom), ale aj záujem, s akým sa už obligátne v klube diskutovalo.

Hosťom septembrového stretnutia adeptov literárnej tvorby, ale aj nepíšucich účastníkov, bol prozaik a dramatik Štefan Šimko. V krátkosti o ňom treba povedať, že žije v Hrabušiciach, ale je Levočan, pracuje na oddelení školstva MsÚ v Spišskej Novej Vsi, je laureátom viacerých celoslovenských literárnych súťaží a publikoval v mnohých literárnych periodikách a iných časopisoch.

Moderátorka stretnutia Danka Dubivská nezabudla podotknúť, že v štádiu blížiaceho sa vydania má zbierku poviedok Pasenie mamutov. Aktuálne prezradila aj to, že je bývalým učiteľom. Po krátkej debate o vplyve tejto profesie na psychiku človeka, ale aj psychiku človeka ako autora, mi nedalo siahnuť do archívu stránok Spišského literárneho klubu, kde je členom, a prehrať rozhlasovú podobu jednej z jeho poviedok s názvom Učiteľka.

Dokumentuje jeho snahu poeticky sa vyjadriť prostredníctvom väčších metafor. To bolo podnetom k diskusii o ďalšej forme autorského stvárnenia.

Nie je možné podrobnejšie zachytiť všetky tematické línie a zákutia stretnutia, treba však povedať, že popri tvorbe hosťa sa ani tentoraz nezabudlo na poviedky či básne tých, ktorým je klub určený. Už tradične sme sa k nim vyjadrili viacerí, pochválili to dobré, čo v nich priniesli a poradili, na čo by sa mali zamerať ešte viac.

Zmyslom stretnutí autorov v klube je napokon práve tento proces. To, že je funkčný, tentoraz najlepšie potvrdila gymnazistka Ema Malíšková. Už po niekoľkých návštevách priniesla na stretnutie poéziu, ktorá prekvapila mimoriadne zaujímavým poetickým videním vyjadreným sviežou a objavnou metaforikou. Samozrejme, že došlo aj na chyby v jej textoch. Tie však pozitíva jej tvorby neznižovali natoľko, aby z jej básničiek nebol naozaj zaujímavý dojem.

Možno ho všetci taký ako ja nemali, no klub je aj o názorovej tolerancii, pokiaľ sa týka tvorby, ktorá už znesie kritériá širšieho šírenia. Kto si ju ctí aj u iných, nemusí sa báť prísť na klub aj s pokusmi, ktoré ešte nie sú celkom dopracované. Nemusia byť zákonite zlé.

Ján Petrík