Pred Mikulášom o Želkinej poézii, Lennonovi a Malom princovi

Keď sa vám na literárnom klube ako moderátorke pritrafí známy hosť, je navyše vašim blízkym človekom a priateľom, malo by ísť všetko podľa jednoduchého scenára. Lenže práve v tom je ten háčik. Všetko sa akosi skomplikuje pri zistení, že o ňom viete príliš veľa a netušíte, kde ešte načrieť, čo sa opýtať. Hoci na tohto hosťa som sa špeciálne a veľmi tešila, stalo sa mi presne to, o čom píšem. V konečnom dôsledku, aj navzdory všetkému som šťastná, že som na poslednom tohtoročnom predvianočnom literárnom stretnutí privítala čerstvú debutantku Želku Žemčákovú a osobne sa zúčastnila aj verejnej prezentácie jej básnickej zbierky v Spišskej Novej Vsi.  

Tá, ktorá sedávala so mnou v kancelárii, tá, ktorú často navštevujem, zdieľam s ňou dôležité i príjemné témy a napokon tá, ktorej talent obdivujem už roky. Začítajúc sa do jej básní, povedala som si – tej tie slová padajú z neba, majú ľahkosť a spôsob, akým z nich vyčaruje metafory, svedčí nepochybne o autorkinom talente. A tak vznikla vo vydavateľstve Famaart Želkina prvá básnická zbierka Mám za sklom Lennonovu fotku, o ktorej sme sa zhovárali vo štvrtok, 5. decembra, deň pred Mikulášom, aj na literárnom klube v SKN. 

Príjemnou kulisou navodzujúcou najkrajší zimný sviatok, bol vyzdobený vianočný stromček, na stole už tradičné vianočné koláčiky, perníky i víno. Anka Tabaková nám napiekla domáce perníčky a tanieriky zdobili aj jej čokoládoví Mikuláškovia. 

Nuž, a keďže bez hudby to na Vianoce naozaj nejde, hudobnú nádielku sme si dopriali i my a pozvali si dvoch spišských gitaristov - Maťa Horbala a Borisa Papcúna. V ich podaní zaznel Jarek Nohavica, ktorého novú skladbu si Maťo nacvičil špeciálne kvôli nám, ďalej stále úžasný Pink Floyd, ale aj autorské skladby zo známeho kabaretu Pánska jazda. Želka pomedzi pesničky porozprávala o svojom vzťahu k Johnovi Lennonovi, Beatles, o tom, prečo píše, hoci nie je veľkým fanúšikom ani čitateľom poézie. Že jej naj knihou je Malý Pric od Exupéryho, Salingerov román Kto chytá v žite, a z poézie ju v mladosti až magicky očaril básnickou zbierkou Súkromné hodiny smútku práve Erik Groch, ktorý už tiež na našom klube hosťoval. 

Je známe, že Želka je odmala knihomoľ a dodnes, ako viem, jej nákup kníh robí radosť. Svoju prvú báseň napísala už vo štvrtej triede, neskôr s dlhšími pauzami vo svojej tvorbe pokračovala, medzitým zožala úspech na Dňoch Mateja Hrebendu aj na Literárnom Kežmarku. Hoci Lennona objavila až po jeho smrti, tento hudobný charizmatický dobrodruh jej prirástol k srdcu natrvalo. Dnes už jeho fotku za sklom nemá, ale Lennon sa ocitol priamo v názve jej knižky a ako sa vyznala, za tento nápad vďačí aj Jankovi Petríkovi, ktorý napokon knihu zostavil a vydal. A náhoda chcela, že práve na tomto klube sa ocitol Maťo Horbal v ďalšej úlohe - ako grafik jej debutu. Želka má aj po vydaní knižky plodné obdobie, o čom svedčia aj nové básne Za Plutom, Pozápasová či Mám čas?, ktoré na klube tiež zazneli. 

So Želkou by sa dalo debatovať donekonečna, je dobrým, duchaplným i vtipným partnerom na rozhovor, naviac, skutočne dobrou autorkou, o ktorej ešte, myslím, budeme počuť. Hoci sa vydaniu knihy dlho bránila, dnes priznáva, že z nej má dobrý pocit: „Naozaj som to nečakala, ale teraz si to užívam a samozrejme, som zvedavá aj na odozvu mojich čitateľov.“ My tiež, a tí, ktorí si jej debut prečítali, už vedia, že knižka je vždy obrazom a svojím spôsobom životopisom, alebo, ako to sama autorka nazvala, životopsom. 

Želka vie navyše príjemne ovládnuť aj prekvapenia. Vyhlásila súťaž O najlepšiu otázku a výhercov odmenila belgickým čokoládovým prasiatkom. Na listine výhercov som sa ocitla okrem Miška Hercega aj ja, čím ma etablovala medzi moderátorky, ktoré vedia položiť minimálne jednu dobrú otázku. A Michal nás výnimočne, ako to robí každý rok, potešil na klube nielen svojou účasťou, ale aj vtipným prozaickým textom. Peťo Haško sa zas pochválil novou časťou Karla Maya, ktorú premiéroval tento rok už na bratislavskom klubovaní. A v autorskej časti klubu zazneli napokon aj nové básne Jána Petríka Daniely Dubivskej. 

Myslím, že do tohtoročného bilancovania vojde jedno príjemné konštatovanie, že ma ako vedúcu literárneho klubu teší, ak chodíte na klub kvôli autorom, tvorivej atmosfére, umeleckej inšpirácii i zaujímavým hosťom. Aj preto, že vás môžu stretnutia tohto druhu autorsky obohatiť a niekam posunúť a ja chcem veriť, že to tak i je. Teda vďaka za priazeň a za to, že práve takejto literárnej aktivite dávate svojou pravidelnou účasťou ďalšiu šancu a tešíte sa na ňu. Veď napokon, teraz nás zasadlo za vianočný literárny stôl štrnásť, čo je potešiteľné. 

Takže krásne Vianoce. Oddychujte, píšte, a v budúcom roku príďte opäť v tvorivej nálade! Daniela Dubivská