Prvý ponor alebo Pod vodou, vo výškach i na súši

Nikdy nevieme, kedy nás v živote prekvapia nástrahy, kedy nás život sám niečím vyprovokuje a na niečo naláka. A nielen na súši, aj vo vode alebo vo výškach. Ak samozrejme, máme príležitosť súš opustiť a skúsiť si aspoň jediný raz aj niečo iné. Pre tých, ktorí okúsili všetko, je kontakt s inými sférami zväčša príťažlivý, hoci riziko, ktoré je pri ňom nutné podstúpiť, nenavodí vždy a zákonite pozitívny zážitok. Aj keď výsledkom môže byť napokon dobrá skúsenosť a príjemná nostalgia.

Ak na vás pôsobí to, čo píšem, zatiaľ veľmi neurčito a abstraktne, je to pod vplyvom všetkého, čo zaznelo na literárnom klube v utorok, 27. 9. 2022 z úst jeho hosťa – autora knihy „Moje tatranské plesá“ a potápača zo Spišskej Novej Vsi Miroslava Pomajdíka. Druh zdatný na súši, vo vode i vo vzduchu. To všetko vyplynulo z jeho rozprávania, zážitkov a nespočetných adrenalínových jázd pod vodou i v oblakoch. Nielenže potápa a pod vodou mapuje vzácne a málo prebádané tatranské plesá vo fotografii a filme, ale kedysi bol rovnako pilotom na bezmotorových lietadlách.

Ale poďme k tatranským plesám, ktoré autorovi publikácie bohatej na fotografie učarovali tak, že ich začal skúmať a snímať ako filmár a fotograf. „To, čo ma očarilo na plesách, je ich rozmanitosť, premenlivosť v hre svetla a farieb. Nie je jednoduché nafilmovať ich tak, aby ste dostali záber, po ktorom túžite. Vašu snahu môže zmariť počasie, zhoršená viditeľnosť, mrznúca dýchacia automatika, technická porucha, zanedbaná príprava, ale aj vlastná nešikovnosť. Plesá sú premenlivé a vedia prekvapiť. To, čo tam nájdete dnes, už o rok nemusí byť celkom pravda,“ opísal zážitok z nejedného ponoru pod ich hladinu. Málokto by si pomyslel, že v čistom jazere ako je pleso, by ste mohli nájsť vestu či dokonca aj stan. „Ostal som prekvapený, aj preto, že bol zazipsovaný a vzbudzoval vo mne obavy, čo v ňom nájdem, no našťastie, nikto tam nebol. Snažil som sa ho vytiahnuť, no nebolo to možné, lebo samozrejme, akoby ste z vody ťahali tonu,“ prezradil o jednom z paradoxných zážitkov.

K ďalším, skôr jedinečným, radí stretnutie s krásnou rybou – hlaváčom bieloplutvým, na ktorú naďabil v jednom z mála zarybnených plies. Ak zaznela poznámka z publika...a čo zlatá rybka, práve stretnutie s týmto hlaváčom by sa stretnutiu s tou zlatou podľa jeho vyjadrení vyrovnalo.

Dnes už skúsený potápač, ktorý sa venuje fotografovaniu plies viac ako desať rokov, ich spotápal dosiaľ 57 z asi 200 na slovenskej strane, aj keď ani zďaleka nie sú všetky potápateľné – vzhľadom na svoju veľkosť a hĺbku. Asi 40 ich je na poľskej strane, ale reč je teraz o plesách a okách, ktoré majú svoje mená.

Nielen samotné rozprávanie Miroslava, ale aj otázky účastníkov klubu smerovali k zvedavosti a detailom, čo všetko vyžaduje príprava pre samotné potápanie a ako sa správať pod vodou. „Chce to samozrejme naštudovať si veľa vecí a mnoho informácií sme si s kamarátmi posúvali, a napokon, aj to, čo zažijete, vás poučí,“ uviedol M. Pomajdík.

Adrenalín totiž strieda mnohokrát aj nebezpečenstvo, v ktorom sa ocitol raz osudovo aj on. „Ak niekto hovorí, že existuje čosi také, že sa vám v hlave v istej kritickej situácii premietne celý váš život, mne sa to po jednej udalosti naozaj stalo. Vtedy, keď mi v hĺbke 38 metrov zamrzli obe dýchacie automatiky. Medzinárodne zaužívaným gestom som musel signalizovať kamarátovi, že som bez vzduchu. Zachránil ma, aj keď trval na tom, že ešte pod vodou ostaneme. Napokon dal na moje naliehanie a predsa len sme šli na hladinu,“ opísal. Rozhodne to bolo memento, ktoré ho varovalo, čo pod vodou pri dýchaní urobiť rozhodne nesmie. Šťastena totiž býva vrtkavá a niekoho možno v takých zlomových momentoch nenavštívi. „Preto sa hovorí, že potápač by nemal ísť pod vodu nikdy sám, no pre mňa znamená spoliehať sa na niekoho to, že som už napoly utopený,“ dodal s humorom, v ktorom je snáď aj kus prezieravej pravdy.

Kniha o plesách má takmer 250 strán a množstvo jedinečných fotografií, je trojjazyčná – aj v angličtine a nemčine, ale k nemčine sa dostanete len pomocou smartfónu a naskenovaného QR kódu na zadnej strane obálky. Obsahuje tiež poetickú časť – báseň ku každej kapitole. Jej autor tvrdí, že nič by v nej zrejme nemenil a s výslednou podobou je spokojný. „Som veľmi spokojný a šťastný, že sa to podarilo, a tiež ma rovnako teší, že z celkového nákladu viac ako tisíc kusov sa mi podarilo takmer všetky predať, ostalo mi zhruba osem kníh,“ skonštatoval.

Jednu, s venovaním, vlastním aj ja, nakoľko na záver prezradím, že jej autor je môj starší brat a ja spoluautorkou poetickej časti tejto obrazovej publikácie.

M. Pomajdík sa na klube predstavil aj ako fanúšik ďalšieho adrenalínového športu, ktorým je Formula 1. Okrem toho sa mu ako priaznivcovi stajne Tyrrell podarilo v takom aj sedieť. „Bol to tiež veľký zážitok a preteky sledujem v televízii dodnes,“ poznamenal na margo tohto zážitku.

Milým prekvapením bolo množstvo otázok, na ktoré autor odpovedal erudovane, no aj diskusia navodila príjemnú, neformálnu atmosféru. Miroslav prečítal z knihy ukážku, vyzdvihnúc, že je prívržencom lyrizovanej prózy a preto volil tento spôsob písania. A my sme si na základe jeho opisu predstavovali tieto prírodné scenérie v mysli, každý po svojom.

Klubovou bodkou bola tvorba autorov, alebo skôr autora. Keďže v tejto časti sa prezentoval novou ukážkou zo života a ciest Karla Maya len Peter Haško, hodnotili sme len jeho text. O autorovej novej próze možno povedať len to, čo dosiaľ zaznelo na klube už viackrát – autorská zručnosť a schopnosť napísať text s atmosférou, ktorá sa nesie celým príbehom, pri opisoch hlavných postáv i prostredia. Janko Petrík v rámci hodnotenia poznamenal, že Peter je naozaj dobrý a talentovaný autor, hoci nás novými textami obšťastňuje zriedka. Hosť klubu zas ako veľký obdivovateľ Mayových kníh dodal, že by si rád prečítal aj ďalšie časti a text považuje za návnadu, takže - čo s ňou ďalej?

Lesana Kráľovičová, hoci poslala do klubu básne aj prózu, sa kvôli zlyhaniu techniky k nám napokon online nepripojila. Snáď nabudúce, lebo jej texty sú povzbudivým dôkazom literárneho rastu autorky, ktorá navštevuje náš klub už roky. S J. Petríkom sa zhodujeme v názore, že v písaní jednoznačne napreduje a je kreatívnejšia.

Napokon, ešte jeden potešujúci štatistický údaj. Tentoraz sa nás zišlo na klube 14, z toho traja účastníci boli s nami online, a klubovalo sa takmer do piatej. Verím, že všetci, ktorí prišli, tu našli veľa inšpirujúcich a nových informácií spod pomyselnej hladiny vody i slov a v zasadačke knižnice strávili príjemný čas.

Pripomínam, že najbližšie nás čaká Klubovanie na cestách - mimo našej knižnice, ktoré sa uskutoční 25. 10. o 14,00. hodine vo Verejnej knižnici Jána Bocatia v Košiciach s hosťom – slovenským básnikom a vysokoškolským pedagógom Jánom Gavurom z Prešova. Verím, že si opäť nájdete čas i cestu, najmä tí autori a naši priaznivci, ktorí v Košiciach bývate. O všetkom sa včas dozviete, srdečne pozývame!

Daniela Dubivská, vedúca LK v SKN M. Hrebendu v Levoči