Pusto po výnimočnom človeku...

Ak pozemská púť človeka končí a vy sa dozviete, že odišiel naveky ten, ktorého ste poznali a bol vám blízky, ostane smutno a pusto. Poznali ste kúsky mozaiky jeho života, pestrého a plného radosti, ale i trápenia a nevypovedaného.

Hlboko sa nás dotkla správa, že Ján Ličko vo veku 91 rokov 4. februára navždy odišiel. Posledná rozlúčka s ním, ktorej sme sa aj my z SKN zúčastnili, sa konala 7. februára v Levoči.  

Nádherný vek, povieme si, no vieme, že smútok a bolesť to nikdy neutíši...Niet pochybností, že mal život rád, veď neraz o ňom v našich rozhovoroch hovoril. Aj o svojej zmysluplnej práci, obklopený rodinou, ktorá mu poskytla to najcennejšie zázemie a lásku, ako aj on jej. Z nej čerpal i svoje námety na zbierky básní, ktoré vypovedali o jeho vnímaní sveta srdcom človeka, ktorý aj keď nevidí, zviditeľňuje veci zo svojho vnútra, lebo mnohé sa dá vidieť cez hĺbku vlastného poznania.

Bol významným slovenským tyflopédom, priekopníkom, ktorý sa nebál, napriek trpkej strate zraku, využiť šancu žiť tvorivo a naplno. Nemal strach vybrať si cestu, ktorá iste, ak si spomeniem na jeho zaujímavé rozprávanie, nebola jednoduchá. Naopak, stála ho veľa úsilia a momentov, keď by to iný človek dávno oprávnene vzdal. Oplatilo sa. Lebo bojovníci stoja v prvej línii a nenariekajú, nepýtajú si špeciálne povolenia od života, či to alebo ono môžu. Svoje úsilie premieňajú na dobré nápady kreativitou, lebo zacítia svoje možnosti. Ján Ličko taký rozhodne bol. Všestranný, ľudský, chápavý pedagóg, láskavý básnik života, dobrý človek.

Jeho poetickosť mu umožnila byť krehkým a citlivým, vnímať bolesť a straty iných. Pretože práve vo svojom zamestnaní sa s ľuďmi, ktorých strata zraku postihla, často stretával. Osud mnohých sa v niečom navlas podobal tomu jeho. Študentom, frekventantom, ľuďom, ktorí si ho navždy zapamätajú ako výborného učiteľa, pomohol práve vtedy, keď mysleli na svoju bezvýchodiskovosť, zaradiť sa do normálneho života.

Brána môže byť niekedy pred vami úplne zamknutá. On ju svojim zverencom otvoril dokorán, aby im ukázal, čo všetko za ňou môžu nájsť. Nový život a možnosti, ktoré tam pred rokmi našiel on sám. Keď mal veľké životné plány a všetko mohlo byť inak, a nešťastie mu vzalo zrak navždy. No život mu aj tak ponúkol ešte viac – životnú lásku Vierku a deti, rodinu.

Janko nám v Prameni vyrozprával svoj životný príbeh a napísal spolu s manželkou Vierkou mnoho článkov do našich časopisov. Nespočítam ich, bolo ich dosť. S nadšením mi hovoril, koľko bývalých žiakov a študentov mu neraz zavolá, zdôveria sa, ako sa im darí. Ich zaujímavé osudy a príhody sú spísané aj v spoločnej knihe spomienok. Aj jeho verše sú chvíľami šťastné, no aj hlboké, zrkadlia jeho život bez zrakového vnemu. Neraz sme ich naživo počuli aj na literárnom klube, kde, kým mu to zdravie dovolilo, rád chodieval. Skvelo nielen učil, ale i varil, rozprával, recitoval, delil sa o zážitky, prenášal svoju múdrosť na iných a odovzdával im skúsenosti.  

Jeho zásluh je viac ako týchto riadkov, čo je logický nepomer písania a jedného života. Vzácny človek, učiteľ, lektor, priekopník, autor mnohých učebníc a učebných pomôcok pre nevidiacich, inovácií, básnik milujúci poetické slovo. Zanietený učiteľ i erudovaný odborník pre všetky inštitúcie, vzdelávajúce nevidiacich a slabozrakých, vrátane Slovenskej knižnice pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči. Rovnako nezabudnuteľný pre Spojenú školu internátnu a Rehabilitačné stredisko pre zrakovo postihnutých v Levoči či ÚNSS. Budeme si jeho slová pripomínať aj v tomto čase, keď je už vzdialený, no všetko, čo tu nechal, ostáva v jeho výraznej stope.

Ešte dlho vo mne budú rezonovať naše telefonické rozhovory, počas ktorých som sa vždy dozvedala viac než z kníh a čerpala neúnavne z jeho i Vierkiných námetov, odporúčaní. Vždy popritom zazneli ľudské posolstvá aj vzácne vyznania zo súkromia, o ktoré sme sa vzájomne delili.

Moje riadky sa teraz pohybujú zotrvačnosťou sily myšlienok, chcú pomenovať všetko, čo jeden výnimočný človek počas svojho života stihol. Všetko, čo tu zanechal ostatným, nie je možné zachytiť. Ozvena jeho stôp je však natoľko výrazná, aby natrvalo znela – aj ako odkaz, že ak si človek niečo zaumieni a myslí to vážne, vie prekročiť vlastné limity a hranice.

Posledná bodka nie je len za vetou, ale aj za každým životom. A ja pridám trojbodku, aby nechala plynúť jeho ľudskosť, intelekt i verše ako pokračovanie iného života, na ktorý my, zo zeme, už vieme dosiahnuť len silou spomienok.

Daniela Dubivská