Rozprávka o rozprávkarovi

"V maličkej dedinke, učupenej  pod končiarmi Zakliatej hory, na biednej fare, narodilo sa Vám raz malô chlápätko. Po otcovi dali mu meno Pavel, za ktorým ešte Emanuel pripojili, aby podľa starých písiem bol s ním vždy Boh," to sú úvodné slová príbehu Pavla Emanuela Dobšinského vyrozprávaného deťom cez rozprávky, ktoré zapísal. Rozprávku o rozprávkarovi uverejnila Slovenská národná knižnica vo svojom digitálnom archíve. Každoročne v deň narodenia Pavla Dobšinského 16. marca si pripomíname Deň ľudovej rozprávky a v tomto roku uplynulo 190. rokov od jeho narodenia. So žiakmi 4. a 5. ročníka základnej školy internátnej v Levoči sme sa stretli pri jeho rozprávkach na hodine literatúry v knižnici. Prítomní chlapci ľahko postrehli v príbehu zakomponované názvy rozprávok - Zakliata hora, Ďuro - Truľo, O troch grošoch, Soľ nad zlato, ale spomenuli si aj na ďalšie - Popolvár, Zlatovláska, Černokňažník, Lomidrevo, Prorok Rak. Rodák zo Slavošoviec ako dvanásťročný prišiel študovať na evanjelické lýceum do Levoče. Tu sa datujú počiatky jeho literárnej tvorby, tu písal básne a prekladal zo svetovej literatúry. Už ako študent zbieral a zapisoval piesne, príslovia, porekadlá, hádanky, hry, obyčaje, povery. Túto svoju činnosť naplno rozvinul neskôr, keď pôsobil ako asistent evanjelického farára Samuela Reussa v Revúcej či ako kňaz v Drienčanoch. Spolu s Augustinom Horislavom Škultétym zostavil a vydal súbor 64 rozprávok pod názvom Slovenské povesti. Krátko pred smrťou vydal súbor 90 rozprávok v ôsmych zošitoch pod názvom Prostonárodné slovenské povesti. Mnohé z nich boli spracované ako televízne či rozhlasové rozprávky. S deťmi v knižnici sme čítali z Výberu slovenských ľudových rozprávok v Braillovom písme, čiernotlačovú Trojružu s pomocou stolovej čítacej lupy, vďaka digitálnej knižnici sme si vypočuli Škrupinový zámok v podaní Rady Šubovej, načítaný v SKN v r. 1979. Niektoré rozprávky, napr. povestnú rozprávku O troch grošoch deti vedeli vyrozprávať spamäti.

          Keď vydali 100 najkrajších rozprávok z celého sveta, bola medzi nimi aj Dobšinského Ružová Anička. Spisovateľ Ondrej Glocko, ktorý sa venuje nášmu slávnemu rozprávkarovi od r. 1964 uvádza, že aj toto dielo vzniklo na fare v Drienčanoch. „Dobšinský písal pri okne, vždy postojačky a fajčil fajku. Táto neresť mu bola osudná. Po dopísaní najznámejších povestí dostal „gágorové suchoty“, teda pravdepodobne rakovinu hrtana. Postupne strácal hlas a posledný rok života už len šepkal. Ale fajčil do poslednej chvíle a pri fajke aj zomrel. V deň jeho smrti, 21. októbra 1885 na svätú Uršulu, pobehovali pod oknami deti so svetielkami. To bola jeho rozlúčka s tunajším svetom,“ hovorí Peter Glocko.

          Nad obcou Drienčany sú slnečné hodiny, s drevenými postavami z Dobšinského rozprávok, Pamätná fara, v ktorej Pavol Dobšinský žil a tvoril takmer 24 rokov je dnes v rekonštrukcii. Po zrekonštruovaní bude slúžiť ako Múzeum slovenskej rozprávky.

D.B.

zdroj Internet