Schopnosť sa rozdať

Stretnutia Literárneho klubu SKN vždy začínajú besedou s pozvaným hosťom, v rámci ktorej ho poprosíme aj o ukážky z jeho tvorby. Besedy pravidelne prerastajú voľne do diskusie, na záver dostávajú priestor aj autori, ktorí majú možnosť prečítať svoje práce. Hosť má zase možnosť vyjadriť sa k ním.

Stretnutie, ktoré sa konalo 9. septembra celkom takú štruktúru nemalo. Už počas privítania vedúcou klubu Dankou Dubivskou, a predstavovania hosťa, sa ozvali hlasy aj z pléna, reagovala i hostka, poetka Lucia Pavlíková-Koláriková. Vo vydarenej, naozaj spontánnej atmosfére úvodu sa potom nieslo celé viac než dvojhodinové posedenie. Mal som ho moderovať, ale najmä v úvode som mal čo robiť, aby sa nejaké otázky podarilo položiť aj mne. Všetko mala na svedomí Luciina nesmierna bezprostrednosť a ochota podeliť sa so všetkým, čo sme nastolili.

S nevidiacimi mala Lucia už dávnejšie kontakty. Istý čas ako vyštudovaná stavbárka pracovala pre ÚNSS na riešení bezbariérových objektov a ako milovníčka psíkov, cvičila aj plemená pre nevidiacich či inak hendikepovaných. S kvalifikáciou aj pre pedagogickú prax a inštruktorstvo canisterapie v Centre voľného času v Rožňave, kde žije, ale aj inde, obdivovali deti nielen jej dvoch vlastných retrieverov, ale tie mladšie aj rozprávky, ktoré pre ne napísala. Na rozdiel od autorkinej poézie publikované ešte neboli, ale tie, ktoré na stretnutí prečítala, zaujali aj nás. Potleskom sme ocenili aj jej najnovšie básne, i výber z tých, ktoré ešte v roku 2005 vyšli v debute Žena z konzervy.

Vydanie knihy vrátane ilustrácií a jej financovania zabezpečil človek, ktorého predtým nepoznala, ale ktorého jej tvorba oslovila. Aj v súvislosti s ďalším jej rozprávaním, napríklad z detstva v Betliari, s tetou, herečkou žijúcou v Bratislave, neskôr v Prahe, sme spolu konštatovali, že Lucia mala v mnohom naozaj veľké šťastie na ľudí. Treba už len dodať, že pri tom, ako je schopná sama sa rozdať, to nie je až také neočakávané.

Čas v atmosfére, aká sa vďaka Lucii, ale aj ostatným prítomným na stretnutí vytvorila, ubehol rýchlo. Možnosť prezentovať aj svoje práce, autori ani tentoraz nevyužili, čo môže byť za neúčasti niektorých pochopiteľné. Viac nám ho teda zostalo na ďalšie debaty. V momentoch, keď sa už na takých stretnutiach priveľmi vzďaľujú od literatúry a nadobúdajú všeobecnejší charakter, je dobré ich ukončiť.

Tentoraz sa tak nemuselo stať.

Ján Petrík