Smutný básnik s usmievavou dušou

Možno akosi takto by som aspoň na chvíľu pomenovala košického básnika Martina Vlada, ktorý sa vo štvrtok, 24. januára stretol s autormi Literárneho klubu pri SKN v Levoči. Aj keď, určite nie je smutným človekom. Zasadačka nepraskala vo švíkoch, ale naopak, komorná atmosféra bola cennejšia a na podujatie tohto charakteru akosi samozrejmá. Napriek tomu môj matematický prepočet vychádza jasne na číslo 14, čo nie je najhoršie. Toľko nás do novo zrekonštruovanej zasadačky SKN vo štvrtok prišlo. A ešte viac znamená pre mňa spokojnosť všetkých, ktorí vytrvali do konca, aby si počkali na odpovede hosťa i vlastnú tvorbu našich dnes už stálych autorov – Petra Haška, Kláry Mirgovej, Emy Malíškovej i Jána Lička, ktorý prekvapil – svoju rozsiahlu báseň nazvanú „Možno“ zarecitoval pôsobivo a naspamäť.

Martin Vlado sa predstavil na pôde SKN ako básnik, prozaik i autor aforizmov. Napriek tomu, že poslednou vydanou knižkou je zošit básní Olej z roku 2011, načrel do svojej prvotiny – debutu Prskavky a pobavil nás duchaplnými a vtipnými aforizmami z knižky Kafédrála.

Martin Vlado, ktorý je v súčasnosti docentom na Technickej univerzite v Košiciach, pôsobí na Katedre tvárnenia kovov. A aj keď táto kombinácia pripadá niekomu na písanie básní príliš paradoxná, básnik si to nemyslí.

Od roku 1997, keď debutoval zbierkou básní Prskavky, vydal ešte ďalších šesť básnických zbierok – spomínanú Kafédrálu, Park Angelinum, Insomniu – s Petrom Bílým, Muža oblačného dňa, Obnovovanie kvetu, Olej a zatiaľ jedinú prozaickú knižku Mestský pustovník, ktorá vyšla v roku 2009.

Ako poetka netajím radosť, že na literárny klub prijal pozvanie práve on, ktorý ma kedysi svojou poetikou inšpiroval a dodnes presviedča, že báseň vie zasiahnuť. Jeho tvorba bola pre mňa vždy zárukou zmysluplnej výpovede, ktorá v sebe nesie citlivú a nápaditú metaforiku. Básnik, ktorý vo svojej introvertnosti, smútku či nostalgii hýbe ľudskou dušou a zároveň v nej usporadúva akúsi zvláštnu oslavu života – so všetkým, čo denne prežívame – v kaviarňach, v izbách svojich bytov, v rušných uliciach i vo svojich najintímnejších interiéroch. Láska nadobúda podoby nádeje, sklamania i mystického obrazu niečoho miznúceho aj prichádzajúceho. 

Decentne pôsobiaci vysokoškolský učiteľ schováva svoje tromfy v humore, ale aj sympatickej skromnosti. V súčasnosti vraj píše menej, no verím, že nás ešte nejakými zbierkami poteší. „Dnes už k svojmu debutu nemám blízky vzťah. Pripadá mi naivný,“ skonštatoval kriticky básnik, ktorý však prečítal dve básne aj z „odcudzených“ Prskaviek a po chválach básnika Jána Petríka priznal, že sa musí knižke po rokoch ešte lepšie prizrieť.

Súlad medzi hosťom a debatujúcimi, ktorí kládli otázky, bol vo štvrtok tou najpríjemnejšou náplňou mrazivého popoludnia. Nám však výhrevné telesá v miestnosti o zime za oknami nedali nič vedieť. Čas plynul, aby sa napokon naplnil prirodzeným porozumením a dobrým pocitom.

Som úprimne rada, že sme zbohatli o jedno stretnutie, ktoré si právom pýta prívlastok vydarené. Že Ján Petrík, ale aj hosť pridali cenné rady pre našich napredujúcich autorov.

Ak sa vám zachce zažiť niečo podobné aj nabudúce, naporúdzi je marcový literárny klub – opäť s hosťom, ktorého meno vám prezradíme v dostatočnom predstihu.

Daniela Dubivská