Tretie Klubovanie v Banskej Bystrici

Klubovania na cestách je výjazdové stretnutie nevidiacich, slabozrakých a inak zdravotne znevýhodnených autorov literárneho klubu SKN u hostiteľov v iných mestách na Slovensku. Počas svojej histórie sa v Banskej Bystrici konalo už tretíkrát. V minulosti vďaka Verejnej knižnici Mikuláša Kováča za účasti hosťov – básnikov Milana Abelovského a Juraja Kuniaka, v júni tohto roku vďaka Štátnej vedeckej knižnici v Banskej Bystrici. Okolnosti to zariadili tak, že vo všetkých troch prípadoch to bolo vďaka ústretovosti a organizačnému zabezpečeniu Sone Šóky. Pani Šóky sa totiž medzičasom stala projektovou a PR manažérkou bystrickej štátnej vedeckej knižnice.

Zabezpečenie Klubovaní leží v drvivej väčšine na pleciach hostiteľa stretnutia, a tak aj tretie bystrické stretnutie v krásne vynovených priestoroch vedeckej knižnice malo vďaka jej úsiliu, hosťovi, ale predovšetkým vďaka viac než dvadsiatke účastníkov zvyčajne komorných stretnutí skvelú atmosféru. Svedčí o tom skutočnosť, že autori, návštevníci a hostia dokázali ukážky z tvorby prítomných autorov počúvať a diskutovať o nich plné tri hodiny. Stalo sa tak aj vďaka hosťovi júnového Klubovania, spisovateľovi Miroslavovi Kapustovi, aj keď hovoriť o ňom len ako o básnikovi, je neúplné.

Miro je vybavený dobrým darom reči, a tak sme sa vďaka moderátorke stretnutia Daniele Dubivskej dozvedeli o ňom nielen to, čím ako sedemdesiatnik v živote prešiel, ale aj prečo ho tak silno oslovilo písanie a ďalšie kultúrne aktivity, ktorým sa venuje dodnes.

Jeho osobe i tvorbe sú venované viaceré webové stránky, v rýchlosti spomeňme aspoň to, že ako ZUŠ-kár recitoval, úspešne „divadelníčil“, ale keď ho neprijali na VŠMU, vstúpil do služieb Policajného zboru SR, vyštudoval právo a po viac ako 30 rokoch aktívnej služby odišiel v hodnosti podplukovník do výsluhového dôchodku. Úspešne sa venoval športu (judo, karate, Iaidó), behu, chôdzi... Je tiež bezpríspevkovým darcom krvi ocenený najvyšším ocenením medailou MUDr. Jána Kňazovického.

Poéziu začal písať ešte ako recitátor, ale intenzívnejšie sa k nej vrátil v päťdesiatke. Okrem aforizmov a epigramov sa v nej tiež odzrkadľuje jeho dar reči. Bol členom banskobystrického literárneho klubu LITERA 2 a združenia Generácia nula, svoju tvorbu prezentoval v Rádiu LUMEN, v časopise GAUDIUM pre sluchovo postihnutých, aj v časopise pre kresťanskú kultúru VERBUM. Od roku 2011 sa venuje projektu “Ars Poetica Neosoliensis“, v rámci ktorého minimálne 10-krát ročne obyvateľom mesta predstavuje tvorbu slovenských spisovateľov, hudobníkov a výtvarníkov. Ako 55 ročný vydáva svoju prvotinu Tŕne a lupene(2008), v ďalších rokoch zbierky Iný už nebudem (2011), Nulová gravitácia (2012), Raz budú aj svätí z neba padať (2014), Štepený čertom (2017). V roku 2017 vydal aj knihu 25 piesní určených pre vekovú kategóriu od 5 do 10 rokov s dvomi CD nosičmi (naspievané piesne i hudobné podklady) – Verše odomknuté husľovým kľúčom.

Popri bohatom, zväčša úsmevnom spomínaní na jednotlivé etapy svojho autorského života podporené množstvom príbehov a zážitkov, predstavil autor aj časť svojej tvorby. Ako to už na stretnutiach klubu býva zvykom, ba je vlastne jeho druhou podstatnou súčasťou, spolu s nami (Dubivská, Petrík) sa vyjadril aj k literárnym prácam, ktoré prezentovali prítomní autori.

Ak by sme mali bohatú diskusiu a naše „poradenstvo“ zhrnúť, prvú Slávku Matlovú z Ružomberka sme po prezentácii jej básní mohli pochváliť za viacero pekných a nápaditých metafor. Škoda len, že rozvetvovaním obraznosti myšlienky jednotlivých básní skôr znejasnila. Ukázala však, že pri väčšom zostručnení, zhutnení výrazových prostriedkov, môže byť jej poézia dostatočne silná na to, aby poeticky ešte viac vyjadrovala jej autorské zámery a tým aj silnejšie oslovovala čitateľa.

Peter Haško sa opäť nezaprel a prišiel s ďalším beletrizovaným príbehom jeho obľúbeného Karla Maya. Peter je „rozprávačsky“ silným autorom a o tom, že jeho May je v jeho podaní už dávnejšie publikovateľný, presvedčil aj tentoraz. Nečudo, že sme ho aj s hosťom stretnutia (ja opäť) nahovárali na vytvorenie širšieho cyklu životných príbehov tohto spisovateľa.

Príjemným prekvapením boli básne našej kolegyne Zuzky Pellovej. Verím, že to nebola len náhoda, lebo po básňach, ktoré sme poznali z predchádzajúcich stretnutí v klube, to už boli naozaj plnohodnotné a takmer bez zásahu publikovateľné poetické útvary. Verím, že dve drobné pripomienky ku genitívnej metafore ju neodradia v jej ďalšej tvorbe a úprimne jej držím palce.

Svojou humorne ladenou poviedkou potešil aj bratislavský hosť Miško Herceg. Svoju tvorbu na stretnutiach prezentuje skôr poskromne, ale jeho rozprávanie príbehu zasadené do rozprávania spolucestujúceho vo vlaku, navyše v umne nasadenom dialekte, isto dobre naladilo a potešilo všetkých prítomných. V Banskej Bystrici bol ako bratislavský rozhlasový redaktor aj služobne. V každom prípade však urobil dobre, že nás neobišiel a dovolil nám opäť nahliadnuť nielen do svojej redaktorskej práce.

Námetov na tvorbu a na diskusiu bolo vďaka hosťovi, autorom, ale aj divákom dosť. Mal som pocit, že sa nám aj napriek pokročilému času rozchádzalo ťažšie. V atmosfére, ktorá na stretnutí vznikla, to asi bolo prirodzené. Ak nám Soňa Šóky v mene štátnej vedeckej knižnice ďakovala za účasť a atmosféru, necítili sme, že by to bolo obligátne. Rovnako úprimne sme sa za klub pri SKN a za celú SKN museli poďakovať aj my. Úmysel dať možnosť nevidiacim a slabozrakým autorom prezentovať sa svojou tvorbou a dozvedieť sa o jej úrovni viac, sa v Banskej Bystrici opäť naplnil do bodky.

Ján Petrík