Ukážka knihy v Braillovom písme a syntetická reč

Alica Činčárová

Aféry Finy S.

1. zväzok

Vytlačila
Slovenská knižnica pre nevidiacich
Mateja Hrebendu
v Levoči


2012

Zoskenoval: Daniel Sninčák
Upravila: Daniela Sýčová
Korektor: Emil Dendis


ISBN 978-80-18-00926-0

Volajú ma Fina a toto je môj príbeh. Vlastne denník. Teda denník môjho života. Teda jedného roka.
Ale bol to veľmi významný rok. Naučila som sa, ako sa nezblázniť od šťastia a nezabiť pre smútok; ako sa tešiť a smútiť tak, aby som žiaľ aj radosť prežila celá a v zdraví.
Všetko sa mení. A nemyslím tým len to, že už sa aj Penelope Cruz vydala, Miley Cyrus je plnoletá a Britney Spears znova svojprávna. Mení sa každá chvíľa, ktorú žijeme, meníme sa my.
Ja som sa v uplynulom roku tiež zmenila a toto je svedectvo o tom, ako sa to stalo.

Vaša Fina

Ukážka syntetickej reči:
Staršia verzia:
Novšia verzia:

ZIMA 2009

Štvrtok 24. decembra

Štedrý deň

Keď k nám pred tromi dňami pricestovala babka Aurora z Olomouca, vedela som, že na vysedávanie na tréningoch starších dorastencov a následné fetovanie cigaretového dymu v kolkárni spolu s kamoškami môžem zabudnúť.
Iné decká sa na svojich starých rodičov tešia, dostávajú višne v čokoláde, kinderká, strkajú sa im prachy, nekriticky ich obdivujú a rozmaznávajú, ale to nebol môj prípad. Babka Aurora bola vo vzťahu ku mne presvedčená iba o troch veciach - po prvé, že najlepšou výchovnou metódou je výchovný subjekt strápniť (optimálne raz denne, ale prípustné pri každej príležitosti); po druhé, že jej želania nie sú námetom na diskusiu; a po tretie, že ich nesplnenie by sa malo trestať týždennou hladovkou spojenou s podávaním preháňadla alebo rovno popravou. (Nie som si istá, či cieľ druhého a tretieho nebol rovnaký.)
Oslovovala ma síce nežne Beruška, ale sladkým hláskom iba kamuflovala fakt, že jej slúžim. (Ba priam otročím, lebo nielenže som sa nikdy nedočkala odmeny, ale ani vďačnosti!)
Musela som jej pomáhať pri obúvaní, večer prať silonky telovej farby s popúšťanými očkami, tlačiť ju na Kalváriu, keď sa jej zachcelo ísť na spoveď (A to je poriadne kopčisko! Priam MOJA krížová cesta!) a hodiny sa za ňou vliecť po Miletičke, zatiaľ čo sa ona pristavovala pri každom stánku a kritizovala tovar. (Skúsili ste to niekedy? Je to, akoby ste niekomu opľuli decko. Chlapi ju odháňali a ženy jej škriekavo nadávali.) Aj tak sme nakoniec odchádzali vždy s rovnakým nákupom - kilom kyslej kapusty v igelitovom vrecku, z ktorého kvapkal svetložltý nálev. Bolo ho cítiť po celej električke, a keď sme v našom dome vystupovali z výťahu, šírila sa za nami taká silná pachová stopa, že by nás tchor považoval za svoju konkurenciu. Navyše ju babka kupovala vždy u rovnakého chalana; nevedela som, ako sa volá, ale chodil na rovnaký gympel ako ja, ibaže bol o dva ročníky vyššie, taký "vidly boy", ale inak kočkoš a presne môj typ - tmavovlasý, vysoký. (Stavím sa, že to vedela, lebo niekoľkokrát pred ním nahlas zdôraznila, že "kyselé mě vždycky propláchne střeva". Panebože! Kto už dnes hovorí na verejnosti o vyprázdňovaní?!)
Jedno sa jej uprieť nedalo - v spôsoboch, ako ma strápniť, bola dosť vynachádzavá. Potvora! Postávala som obďaleč a tvárila sa, že k nej nepatrím, ale nie som si istá, či to zabralo. (Bože, buď ku mne milostivý, nech už na toho chalana NIKDY nenarazím.)
Trvala aj na tom, aby som ju popoludní vodila na návštevy k neznámym ľuďom, aspoň ja som ich nepoznala (a asi ani ona, keďže si so všetkými vykala), a navyše ma nútila konať protizákonne! Musela som jej kupovať cigarety, hoci vedela, že nie som plnoletá. To predsa babky svojim vnučkám nerobia! (Aspoň nie babky mojich spolužiačok.) Okrem toho je to trestné! Aj som to babke Potvore povedala, ale ona ma vysmiala. Vraj k správnemu životu stačí Desatoro z Biblie a našimi zákonmi sa súdny človek neriadi, lebo ich dodržiavaním by klesol na úroveň nemorálnych zločincov, ktorí ich vytvárajú a schvaľujú. Nemorálnych? Možno. Ale zločincov? Sotva! A vôbec, koho tým vlastne myslela? "Kolaborovat s těma vypasenejma tlusťochama od socialistů by mělo být trestné!" rozohnila sa, keď som si myslela, že sme danú tému už uzavreli.
Socialisti, nehnevajte sa na ňu, má sedemdesiatdva a zásadne neverí nikomu s nadváhou. Prežila koncentrák, lístkový systém, tri infarkty, operáciu sivého zákalu a bedrových kŤbov, v päťdesiatke rozvod, v šesťdesiatke rakovinu, vyzerá ako vyschnutý keksík a stále ju niečo bolí a pichá. Iba na srdce sa nesťažuje. (Asi preto, že ho nemá.)
Keď si predvlani otec zlomil nohu, tri mesiace ležal v nemocnici a pribral dvanásť kíl, nútila ho jesť iba raz za týždeň! Vtedy často na jej adresu hovoril, že kto chrčí, ten trčí, a tváril sa pritom náramne smutno. (Predpokladám, že nie preto, že chrčí, ale skôr preto, že trčí.)
Babka zas tvrdí, že koho vôľa a mozog nedokážu rozkázať svojmu telu, aby nežralo, ten nedokáže ustrážiť ani nenažraných chmatákov okolo seba. Keď uvážim, koľko sa otec nabedáka, kde sme už mohli byť, nebyť nenažraných politikov, asi má pravdu. Aj keď na druhej strane mama vraví, že otec sa sťažuje iba preto, aby mal dôvod piť.
Ešteže babke Potvore do hlavy nik nevidí, hoci ona asi ráta s tým, že keby bolo najhoršie, vyhovorila by sa na senilitu alebo niečo také. Zas to vyhrala! Otec minule povedal, že osud je k nej podozrivo láskavý, ale nemala by ho pokúšať. Lenže ona pokúša a pokúša. Nuž, ktovie, ako to s ňou dopadne, ak neprestane pokúšať. (Napríklad nás.)
Keď k nám teda po roku znova pricestovala, myslela som si, že to najhoršie sa mi už stalo. Lenže dnešný deň moje dovtedajšie dojmy prekonal.
Už dávno neverím, že darčeky nosí Ježiško, ale mama ešte stále praktizuje ošúchaný rodinný rituál so zazvonením zvončeka. Nasleduje otcov povzdych, lebo pri večeri sa zvykne tak napratať jedlom, že ani vstať nevládze, a všetci sa s kŕčovitým úsmevom poberieme do obývačky, kde sa pod rozsvieteným stromčekom krčia darčeky. Dnes to nebolo inak.
"Páni, my sme ale museli byť dobrí," natešene zvolala mama a začala triediť, čo kto dostal. Svoje balíčky som schytala medzi prvými. Čím som staršia, tým sú menšie. Vzhľadom na to, že v nich nenachádzam šperky, obávam sa, že moji rodičia na mne šetria! Alebo MI šetria? (Veď uvidíme! Už som ich upozornila, že o dva roky plánujem dostať auto. Oco povedal, že on má naplánovanú cestu okolo sveta. Nechápem, ako to myslel. Dúfam, že nie mojím autom!)
Odkedy som zistila, že babka Aurora balí darčeky zásadne do novinového papiera (otec vraví, že nešetrí iba na sebe), balíčky od nej si rozbaľujem ako posledné, lebo vtedy mi už zvyčajne nik nevenuje pozornosť, takže rodine ľahko unikne, ako sa červenám. Nik na svete ma nedokáže strápniť ako ona.
Keď som mala desať, darovala mi knihu Doniesol ma bocian? s obrázkami pohlavných orgánov a nahých prsníkov, o rok neskôr Dievčatá, na slovíčko, nasledoval bedeker ženskej hygieny a po ňom Vtáky v tŕní, vraj aby som sa nezľakla, keď sa stanem ženou. To bolo jediný raz, keď som sa nezačala červenať hneď po prečítaní názvu knihy, ale až po babkinom komentári. (Panebože, čo si o sebe myslí? Že bez nej ani svoju červenú zástavu nevyvesím? Keby som čakala na jej inštruktáž, ešte aj dnes by som namiesto okrídlených vecičiek používala zožmolené handričky ako ona pred sto rokmi!) Vlani mi podarovala Veľkú knihu o matke a dieťati. Mne štrnásťročnej panne! No zbohom, nestačí, že som na posmech celej triede, teraz si zo mňa začnú uťahovať aj doma - napadlo mi vtedy a zlomyseľné poznámky nedali na seba dlho čakať. Našťastie pokusy rodičov volať ma "matka rodu" som rýchlo zhatila. Vlastne sa vyautovali sami, keď si rozbalili svoj "novinový balíček" a našli v ňom cédečko Starci na chmelu. Ak nechceli riskovať, že o nich budem hovoriť ako o "starcoch"... Skrátka, nečudovala som sa, keď sa moja prezývka nakoniec nechytila. (Vďaka, babi, aspoň raz si svoju podpásovku hneď aj neutralizovala!)
"Copak ti letos Ježíšek nadělil, Beruško?" Prerušila spomienkový film v mojej hlave babka Potvora. "Tak to otevři a neženýruj se," posmelila ma sladkým hlasom a pristrčila podozrivo hranatý predmet s veľkými červenými písmenami ASTA, ktoré sa leskli pod priesvitnou lepiacou páskou. Domyslela som si, že ide o obálku časopisu Vlasta, ktorý, súdiac podľa žltého nádychu papiera, prelúskala ešte v minulom storočí. Vedomá si neodvratne sa blížiacej blamáže, akéhosi zlatého katastrofického klinca po troch dňoch privádzania ma do rozpakov som trasúcimi sa prstami roztrhla papier.
Vykuklo niečo lesklé...
Vzdychla som.
Lesklé a ružové...
Bože!
Lesklý ružový obal...
Bože môj!
A na ňom nápis: Môj denník.Panebože, môj!
Kto už dnes investuje do denníkov, keď každý má svoj comp? A kto... Ani som nedomyslela, keď ma prerušilo naliehavé híkanie.
"Hi-hi-hi."
Strhla som sa, lebo to znelo, akoby sa babka Potvora dusila.
"Hi-hi-hi."
Vari predsa? Nie, napadlo mi vzápätí, také šťastie mať nemôžem.
"Hi-hi-hi." Tvár jej úplne očervenela. "Hi-hi-hapčííí!!"
No, nevravela som?
"Tak co, Beruško? Líbí?"
Mama ma štuchla lakťom do rebier.
"A... áno, babi," vyjachtala som.Ďalší štuchanec.
"A... ďakujem."
"To jsem ráda, Beruško, Ježíšek tě musí moc milovat, když ti vždycky nadělí tolik dárků a tak pěkné věci, viď, Beruško?"
Zaškrípala som zubami a zagánila na otca.