V kurze bol Ján Petrík, básne i Karl May

V kurze bol Ján Petrík, básne i Karl May

Takmer štyri hodiny čítania, počúvania, diskusií – v takejto literárnej nálade sa niesol zatiaľ náš posledný literárny klub, na ktorom sme sa stretli 23. mája. Príjemnou pôdou pre naše polemiky bola opäť zasadačka SKN a hosťom, zároveň i domácim, bol redaktor redakcie SKN básnik Ján Petrík. Ako dlhoročný redaktor Slovenského rozhlasu vstúpil do povedomia poslucháčov najmä ako redaktor humoristickej Supershopy, ale aj Bakalárov či literárne ladenej relácie Poetissimo. Roky ho poznajú píšuci autori už aj z pôsobenia v porotách známych celoslovenských literárnych i recitátorských súťaží. Mnohí, ktorí sa pravidelne zúčastňujú našich klubových stretnutí, vedia, že skúsený autor i porotca hodnotí ich vlastnú tvorbu. Od začiatku je o ňom známe, že bez zbytočných hladkaní a falošnej tolerancie, teda nekompromisne. Podľa neho práve vďaka triezvej kritike mladý autor dospieva k schopnosti sebakritického pohľadu na vlastnú tvorbu.
 
Aj naši kluboví autori a zúčastnení sa od básnika dozvedeli to, ako začínal, ako zakladal Spišský literárny klub v Spišskej Novej Vsi, ktorého vedúcim je viac ako 30 rokov, a ako sa cíti v úlohe kritika mladých slovenských autorov. Sám v roku 1992 vydal básnickú trojzbierku Tri knihy nepokoja a aj keď sa na dlhé roky knižne odmlčal, tvorí ďalej. Na štvrtkovom levočskom literárnom klube sa v spomienkach vrátil aj do detstva i Veľkého Folkmára, kde vyrastal. Hoci o novej zbierke básní hovorí len skromne a v náznakoch, ostáva veriť, že svojich čitateľov nenechá dlho vyčkávať.
 
Ani tentoraz ho už tradične neobišla rola porotcu. Zhostil sa teda opäť aj hodnotenia – tentoraz básní mladej autorky Emy Malíškovej a nevidiaceho prozaika Petra Haška, ktorý vstúpil do povedomia nášho klubového publika aj vďaka tomu, že sa rozhodol v životopisnej črte prerozprávať príbeh o slávnom Karlovi Mayovi. My sme si vypočuli na stretnutí už jeho štvrté pokračovanie. Obom autorom sa ušla pochvala, no treba povedať, že zaslúžená a objektívna.

 
Nové básne Jána Petríka si vyslúžili obdivný potlesk, návštevníci klubu sa zapojili do debaty o súčasnej rozhlasovej tvorbe, ale aj do hodnotenia prác. Reč teda v žiadnom prípade neviazla. Mňa teší, že klub sa neustále rozrastá aj o tento vzácny rozmer – chuť pridať svoj názor na to, čo vytvárajú iní.

Záver klubového posedenia patril aj ukážkam z rozhlasovej rozprávkovej hry Zlatý kohút a humoristickej tvorby pre rozhlas – na ucelenejší obraz o tvorbe Jána Petríka, ale aj piesni Jara Filipa na text Milana Lasicu o existencii zázraku. Tá síce zaznela iba z magnetofónu, no brilantný poetický text akoby sa vznášal klubovým ovzduším už do konca. Pre mňa je malým zázrakom vždy naše stretnutie a fakt, že naša komunita má radosť zo spoločných chvíľ. A už len jedno prianie – snáď sa náš literárny klub už čoskoro rozrastie aj o ďalších nádejných prozaikov či básnikov a snáď čakanie na tých, ktorí ešte len naberajú odvahu, nebude pridlhé.

Daniela Dubivská