Vianočne i literárne

Vianočne i literárne

Nezisťovali sme, kto nám naletel, ale verili sme, že to vyjde. S Dankou Dubivskou sme sa totiž snažili posledné minuloročné stretnutie Literárneho klubu pri SKN pripraviť trochu netradične. Aj keď bol len 5. december, chceli sme, aby sa už niesol v duchu Vianoc. Ich atmosféru, aj keď trochu odľahčenú, mali vytvárať hneď traja hostia. Básnik, prozaik, textár a tvorca rozhlasového humoru Tomáš Repčiak, jeho gitarový súputník a tiež literát Martin Horbal a poetka a recitátorka Júlia Čurillová.

Netradičný mal byť aj samotný úvod. V duchu spomínaného odľahčenia nám napadlo zahrať sa aspoň raz na nezodpovedných a početnú účasť prítomných prekvapiť tým, že hostí sme pozvať zabudli. Po krátkej hádke, v zmysle: kto je za to zodpovedný, sa Danka ostentatívne zdvihla na odchod. Vtedy však už do zasadačky, hľadajúc pani Dubinskú, pána Petreka, prípadne pani Repkovú, vstúpili všetci traja účinkujúci. Martin, samozrejme, s gitarou, a tak sa mohlo začať pesničkou, po ktorej sa Julka Čurillová predstavila ako recitátorka.

Jej prednes básne Juliana, ktorá je venovaná osudu levočskej bielej pani, Júlie Korponayovej a napísal ju Tomáš Repčiak, nasadil naozaj vysokú latku umeleckej atmosféry stretnutia. Julka Čurillová sa neskôr pomedzi odpovede na otázky Danky Dubivskej predstavila aj vlastnou tvorbou. Do príjemne uvoľnenej atmosféry debaty s koláčikmi, perníčkami i vínkom sa zapájali aj Tomáš a Martin. Sami ju dopĺňali pesničkami, ktoré poznáme z ich rozhlasových relácií Pánska jazda a Vlak. Svoje literárne, ale aj herecké schopnosti prezentovali výberom rozhlasových scénok a monológov. Pochopiteľne, prevážne s témou Vianoc.

Tá sa v miestnosti usídlila ešte výraznejšie po tom, čo si jednotliví účastníci začali spomínať na najkrajšie, prípadne na najhoršie darčeky, aké dostali pod stromček. Vekové zloženie návštevníkov literárneho klubu je pestré, mnohí sa teda v spomienkach vrátili aj do chudobných dôb. Napriek tomu sa ako najmilšie spomínali darčeky, pri ktorých nad materiálnou hodnotou prevládala radosť zo splneného sna, aj keď mnohokrát šlo o maličkosti.

Začiatok decembra je ešte skorý čas na darčeky, ale príjemným pohladením pre duše ľudí, ktorí majú radi literatúru, boli básne či prózy, ktorými sa za členov klubu prezentovali Emka Malíšková, Peter Haško a Ľudko Varhaník.

Emka, aj keď je členkou klubu len trochu viac ako rok, prekvapila síce len jednou ale natoľko vyzretou básňou, že aj hostia, ako naozaj skúsení autori, reagovali najprv otvorením úst a potom zaslúženou pochvalou.

Peter Haško sa po nedávnom, nie celkom šťastnom tvorivom odbočení z predchádzajúceho klubu, vrátil k spracovaniu ďalšej zo životných epizód svojho obľúbeného Karla Maya a zase „zahviezdil“. Dokonca som mal pocit, že ešte výraznejšie, ako tomu bolo pri predchádzajúcich epizódach.

V istom zmysle hádam najviac prekvapil pán Varhaník. Doteraz autorsky pasívny účastník stretnutí sa prezentoval naozaj trefným fejtónom. Zaujímavým aj pre svoju nadčasovosť, keďže ho napísal ešte v roku 1975. A pri tomto žánri to už je čo povedať!

Darčeky teda napokon boli. V podobe jednotlivých čriepkov popoludnia, ktoré naskrze nefalšovane a naozaj akosi už vianočne pripravil každý, kto prispel už svojou účasťou.

Ján Petrík