Výstavu tentoraz doladili zvuky zo živočíšnej ríše

Stoly, pospájané jeden k druhému, sa v zasadačke SKN zapĺňajú. Mohlo by to znieť trochu bizarne, pretože sú na nich lebky a vypchaté exponáty, ktoré na stôl za iných okolností rozhodne nepatria. Avšak v tomto prípade naozaj o žiadnu bizarnosť nejde. Čochvíľa nato sa totiž o nich rozhovorí trojčlenná zostava Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši – Eva Mauritzová, Alena Lenková a Valentín Janči.

Takto nejako vyzerala prvá fáza výstavy, ktorú sme si s múzeom v rámci dlhoročnej spolupráce dohodli na štvrtok, 29. septembra o 13, 00. hodine. A bezprostredne po nej môžeme iba pozitívne skonštatovať, že bola podobne, ako tie predošlé, úspešná a zaujímavá, nakoľko nás všetkých nielen vzdelala, ale aj príjemne pobavila. Čím najviac? Určite všetkým, čo zaznelo, hoci zrejme tou zábavnejšou časťou bolo sólo Valentína Jančiho, ktorý návštevníkom výstavy zvuky lesnej zveri predviedol na svojich netradične vyzerajúcich nástrojoch. Na pohľad podobných píšťalkám, ale aj trubiciam, ktoré by sme identifikovali ako inštalačný materiál. A napokon, bolo to presne tak, ako mi to už v telefóne sľubovala slovami „ určite sa vám to bude páčiť“, Eva Mauritzová.

Keďže na zvuky, ktoré sme tu mali možnosť počuť, nemáme vždy šťastie priamo v lese, tu sme sa ako uprostred lesa chvíľu naozaj cítili. Vo zvieracom repertoári Valentína Jančiho toho bolo naozaj dosť. Ak ste zvedaví, ako sa mu to darilo, a ako sa naopak, darilo tým, ktorí hádali, o akú zver ide, vypočujte si krátku ukážku z výstavy v našom zvukovom časopise Prameň.

Ale teraz sa vráťme k inému prameňu, z ktorého vyvieral vedomostný a informačný potenciál našich erudovaných hostí. Ako už býva pri týchto výstavách dobrým a osvedčeným zvykom, aj tentoraz sme sa strategicky rozdelili do dvoch skupín. Návštevníci výstavy tak mali komfortnejší dosah a prístup k exponátom, ale aj k zdroju informácií, takisto možnosť pýtať sa a diskutovať v užšom kruhu priamo s prednášajúcimi.

Zatiaľ čo prvá skupina začala rozpravou o líške hrdzavej, kráske našich lesov, neskôr myšiakom lesným a zajacom poľným, druhá skúmala lebky medveďa hnedého, srnca a diviaka lesného i srnčie a jelenie parohy. V oboch diskusných skupinách sme sa dozvedeli aj netušené zaujímavosti z ríše, ktorá vie stále niečím prekvapiť a vzbudiť údiv.

V tej prvej Eva Mauritzová prezrádzala postupne to, čo možno napriek znalostiam z kníh a dokumentov nevieme. Napríklad, že líška má zrak, ktorý možno nazvať dvojitým, a ten jej umožňuje fantastické videnie. Rovnako vyniká aj výnimočným sluchom, pretože jej neunikne ani zašuchotanie myši v tráve. Prefíkanosť líšky z rozprávok nie je rozhodne mýtom a zakladá sa na pravde. Keď chce uloviť vtáčika, vie byť rafinovaná a robiť zo seba mŕtvu. Pri love skáče až meter do výšky a je mimoriadne rýchla a vytrvalá. Samec má v čase, keď líška čaká mláďatá, zakázaný vstup do nory. Pozoruhodne znie, že v líščej rodine dominujú harmonické pestúnske vzťahy a malé líščatá už v 4. týždni líščiu noru opúšťajú po vlastných.

Na zajacovi poľnom sme si mohli ohmatať jeho uši, čo sa nám kdesi v poli kvôli jeho rýchlosti určite nepodarí. Nimi je schopný točiť ako radarmi a okrem toho má výborné periférne videnie.

Ako uviedla E. Mauritzová, majestátne vyzerajúci myšiak lesný sa pýši spomedzi operených dravcov najrozmanitejším sfarbením, má vynikajúci zrak a ostražito chráni svoje územie. Zaujímavosťou je jeho prísne monogamný život a podľa opisu zrejme jedinečným zážitkom jeho špirálové lety, predstavujúce motiváciu k páreniu.

Takto by sme mohli pokračovať... v ďalšej skupine, ktorú viedli Alena Lenková a Valentín Janči, a to rozprávaním o medveďovi, pred ktorým, ak by došlo k stretu, nevyleziete na strom, ani neutečiete. Od zoologičky A. Lenkovej sme sa dozvedeli, že táto všežravá šelma, hoci nevyniká dobrým zrakom, čuch má, naopak, výnimočný a keď sa zameria na jednu čuchovú stopu, žiadna ďalšia ho nevyruší.

Vlk je zas plachým lesným tvorom a filmy, kde číha na človeka ako na svoju korisť, sú skôr záležitosťou filmárskej fantázie. A okrem toho, zaujali aj nebezpečne vyzerajúce kly diviaka, pretože nimi dokáže hravo rozryť aj zamrznutú zem, čo nie je podľa slov V. Jančiho vôbec jednoduché.

Zo srnčej ríše zaznelo viacero zaujímavých informácií. O hodnote ich parožia, o tom, že napr. mini hrbolčeky na nich nazývame pehy, aj o zaujímavom spôsobe párenia. Živočíšna ríša, ako sme zistili, je podobne, ako tá ľudská, rovnako nevyspytateľná povahou zvierat aj ich rituálmi.

Stôl nebol dostatočne objemný na obrovské parohy, vysoké asi jeden a pol metra, ktoré si s údivom ohmatali aj Želka Zemčáková a Michal Tkáčik. Bolo čo. Čo do výšky aj rozpätia. Chcelo to poriadne natiahnuť ruky, aby ich hmatom obsiahli. V. Janči prezradil, že sú ocenené zlatou medailou, takže pred nami sa týčil naozaj reprezentatívny kus zbierky múzea.

Otázok bolo dosť a preto sme vo zvieracej ríši, hoci neživej, pobudli pekné dve hodinky. V dobre nálade, lebo zvieracia reč, vyludzovaná z nástrojov V. Jančiho nás všetkých pobavila a priznajme, aj rozrečnila. Vďaka spolupráci s múzejníkmi, s ktorým by sme chceli aj naďalej zažívať príjemné stretnutia, ako i mať príležitosť získať zaujímavé informácie prostredníctvom hmatu, zraku i zvukov, šité na mieru nevidiacim návštevníkom. Veríme, že o rok si podobnú výstavu, s ďalšou novou témou, zopakujeme. Necháme sa prekvapiť, čo nám kolegovia z múzea opäť ponúknu.

Daniela Dubivská