Znalec histórie Ján Petrík na levočskom klube

Podpísal sa pod viac ako desať publikácií mapujúcich históriu Spiša a zameral sa v nich či už na horolezectvo, letectvo, Slovenský raj, ale aj mnohé ďalšie zaujímavé témy. Jeho prvotinou bola monografia o dejinách Malej vojny a v nasledujúcich rokoch pribudli Spišská tragédia, monografia o Novoveskej Hute, o obci Hrabušice a tiež knihy 75 rokov ľadového hokeja v Spišskej Novej Vsi či biografia o priekopníkovi letectva zo Spiša Štefan Petróczy von Petrócz. Za výrazný prínos v sprístupňovaní histórie mesta mu primátor Spišskej Novej Vsi Ján Volný udelil Cenu primátora mesta. A ak vám do úplnej mozaiky chýba meno, za tým všetkým hľadajte jedno – Ján Petrík. Ten sa o rozprávanie zasvätené histórii podelil aj s naším literárnym klubom, ktorý sa prvýkrát v tomto roku zišiel v utorok 9. februára 2016. 

Hosť, ktorý zároveň odštartoval sériu literárnych stretnutí v SKN, nám dovolil nazrieť do rôznych tajomných komnát histórie a málo znalých určite presvedčil, že vydať čo i len jedinú faktografickú knihu je počin náročný na čas i zisťovanie faktov. Sám potvrdil, že hodiny strávené v archívoch pri hľadaní a objasňovaní rôznych súvislostí a faktov nemožno spočítať. Sú to však netradičné i prekvapivé stretnutia so starými listinami prezrádzajúcimi nové skutočnosti. „Už v škole ma dejepis veľmi zaujímal. Zatiaľ čo z matematiky som skoro prepadal, z dejepisu som mal vždy jednotku. A ako som začal písať? Keď sa mi podarilo zhromaždiť zápisky z rozprávania iných o Malej vojne, dal som to na papier a našiel som ľudí, ktorí boli presvedčení o tom, že to treba vydať. Tak sa stalo a moja prvá publikácia o Malej vojne, o ktorej dovtedy mnohí vedeli len málo, bola na svete. Okamžite bola rozchytaná,“ ozrejmil.  

Znalec histórie Ján Petrík šiel po cestách dejín ďalej. Od roku 1972 je členom Horskej služby oblasti Slovenský raj a dodnes aj aktívnym členom Dejepisného spolku. „V Slovenskom raji poznám všetky cestičky,“ poznamenal o krásnom kúsku Slovenska, ktorý má skutočne prebrúsený do detailov. Na moju otázku, či ho ešte niečo pri bádaní Spiša zaskočí, odpovedal: „ Určite áno, všetko zďaleka neviem a vždy sa niečo nové dozviem. Keď si nie som faktami istý, nepublikujem ich. Potrebujem si veci dôsledne overiť a mať istotu, pretože z okruhu historikov by sa určite niekto ozval a dal mi to pocítiť.“ 

Knižka, ktorá mu dala zabrať najviac, je jedna z jeho najútlejších, no na zisťovanie faktov najnáročnejšia. Ide o spomínanú biografiu o spišskom priekopníkovi letectva. Jedna z jeho publikácií bola preložená aj do poľštiny a doplnená vznikla ako spoločné dielo s poľským historikom Andrzejom Olejkom. Na ďalších spolupracoval so známym levočským historikom Ivanom Chalupeckým či spoluautormi Karolom Hricom a Ladislavom Lučivjanským. Na doplnenie, Ján Petrík vyštudoval Strednú banícku školu a roky pracoval v Geologickom prieskume v Spišskej Novej Vsi.  

Aj keď toto februárové klubové stretnutie dodržalo svoju „komornosť“ (dvanásti vrátane hosťa), verím, že tá nikomu vzhľadom na zaujímavé rozprávanie Jána Petríka neprekážala. Pobavila aj zhoda mien s básnikom Jánom Petríkom, ktorý literárny klub v utorok aj moderoval. A to nie len vzhľadom na identickosť mien, ale aj z dôvodu, že pred rokmi sa s Jánom Petríkom zblížil na spoločnej besede a odvtedy sú spriaznencami. Dve osobnosti Spiša si teda vzájomne požičiavajú mená, lebo niektorí si ich mýlia. 

A ako sa tentoraz zhostili naši autori vlastnej tvorby? Peter Haško nám síce nedoprial nový diel prerozprávaného Karla Maya, no ospravedlnenka v podobe básne nás od kritiky akosi odzbrojila. Jej posledný verš znel takto: “Básne nechám pre básnikov a skôr ako príde máj, bude zase mojou múzou veľký Karl May!“ 

Potešujúce bolo opätovné stretnutie s poetkou Emou Malíškovou, ktorá je v súčasnosti v Nitre, kde študuje, a teda často nás svojimi básňami poctiť nemôže. Eme sa medzitým výdatne ušlo viacero ocenení z celoslovenských literárnych súťaží. Dve prečítané básne odzrkadlili jej clivotu, ktorá na ňu v začiatkoch po odchode z Levoče do Nitry doľahla. Práve tie boli publikované aj v literárnom časopise Dotyky spolu s rozhovorom s autorkou.  

Verím, že takmer trojhodinové historicko-literárne rendezvous nás všetkých obohatilo. Veď aj klubový hosť v závere stretnutia spokojne konštatoval: „Dnes som strávil v Levoči veľmi príjemné popoludnie.“ 

Daniela Dubivská

Ďalšie fotografie: